"On my darkest days I wear my brighest colors"

July 2013

Hey :))

29. july 2013 at 18:45 | Tyna
I'm still trying to figure out what's right thing to say here - tak a toto si hovorím každý deň. Samozrejme, že nie po anglicky, ale viete... v angličtine aj vulgarizmy znejú lepšie. Ale neprišla som sem hovoriť na túto tému.

Nepredpokladám, že si tento článok ešte niekto prečíta. Vlastne je už teraz celkom nepotrebný a ja ani neviem, prečo ho píšem. Možno preto, aby som sa cítila lepšie, možno preto, že vás tu nechcem nechať tak úplne bez vysvetlenia.

Posledný článok zverejnený na tomto blogu bol dňa... vlastne, radšej si ani neprejdem archív a nepozriem sa, bolo by to neskonale ponižujúce pre moju osobu. Povedzme, že je to už pekná doba.

Nejdem vám tu dávať nejaké moje hlúpe výhovorky, pretože také neexistujú. Na to, prečo som to tu zanedbala, však existujú priame dôvody a holé fakty. Tak si to zhrňme. Prvý dôvod (a v značnej miere pre niekoho trápny) je škola. Jasné, veď všetci majú veľa povinností a iné veci stíhajú. Ľudia, obdivujem vás za to.

Od polroka som v škole tvrdo makala, čoho výsledkom je vysvedčenie, kde trónia samé jednotky (*teraz máte priestor, aby ste ma nazvali bifľou, kockáčom a neviem čím ešte... I really don't care). Som na seba právom pyšná, pretože som tomu musela obetovať veľa času a taktiež som si veľa vytrpela, pretože toho bolo niekedy fakt viac ako dosť. Znamenalo to, že aj keď som mala zrazu medzi toľkými povinnosťami kúsok času, nevedela som vymyslieť nič, čo by stálo za to.

Hovorila som si: "Aha, žiadne povinnosti. Sadaj a píš! Hneď!" Sadla som si, otvorila word, kde som mala rozpracovaný príbeh a asi polhodinu som civela do prázdna. Hlavu som mala úplne pustú a tak som zase so znechutením celý notebook vypla. Takto to pokračovalo stále, sem-tam pribudla jedna veta a to bolo všetko.

Ďalší dôvod bol sebaľutovanie. Má vôbec zmysel, niečo písať, niečo sem pridať? Čítala som veľa poviedok, veľa dobrých poviedok a mohla by som ich menovať niekoľko dní, taktiež by som ich dlho mohla porovnávať s mojími pokusmi o tvorbu. Som príliš veľký perfekcionista a detailista a keď už niečo chcem urobiť, musím to mať aspoň podľa seba najlepšie. Preto si myslím, že to nemá zmysel... prečo sa vracať? Čo ak ma to opäť omrzí a ja s malou dušičkou budem písať rovnaký článok?

Maruška mi raz písala, že to predsa budem robiť pre vás, pre baby, čo chodia chodili na tento blog. To ma zahrialo pri srdci, vážne som to robila pre vás. Lenže... prečo sa do niečoho nútiť? Chcem to robiť z väčšej časti zo svojej vlastnej vôle, pre radosť... nechcem sa k tomu nútiť len preto, lebo si hovorím, že tu celý čas na niečo čakáte. Nie je to správne.

Čo ďalej?
Neviem, čo mám robiť. Vrátiť sa k tomu všetkému alebo nevrátiť? Neviem, ako to vyriešiť tak to nebudem riešiť vôbec, veď to je tá najlenivejšia možnosť.
Zrejme mi len ostáva, aby som sa s vami rozlúčila. Nemám náladu na niečo sentimentálne a srdcervúce, tak vám poviem len jedno obyčajné, (z veľkej časti) definitívne a priame:

ZBOHOM!

(P.S - Ak ste nečítali Hostiteľa, tak pohnite zadkom a prečítajte si tú knihu. Ja som sa tam našla, spoznala sa. Je to úplne bestová kniha. Yeah, I'm fucking team Ian :* )