"On my darkest days I wear my brighest colors"

5. kapitola

26. january 2013 at 15:36 | Tyna |  Because of you
Dievčatá, konečne vám tu dávam ďalšiu kapitolu. Včera som prišla o ôsmej z Bratislavy, konečne som tam bola. Hej ja viem, že je zvláštne, že po pätnástich rokoch môjho života som konečne videla naše hlavné mesto. Stálo to za to. BOlo úžasné, keď ste všetko videli len v telke a potom to všetko naživo. Najlepší výlet aký som zažila. :) Dobre, už nejdem zdržiavať.
Hope u like it :*)


"Čo vlastne robia tvoji rodičia?" opýtal sa ma.
"Mama je írska maliarka, povedala by som, že celkom známa, no a otec je architekt, ten chodí väčšinou po služobných cestách," povzdychla som si a spomenula si naňho. "Aj teraz je preč. Asi si vieš predstaviť, aké je to u mňa doma. Otec je preč, mama je v ateliéri celý deň, vracia sa až neskoro v noci. Takže doma som len s Rosario."
"Kto je Rosario?"
"Naša španielska komorná alebo niečo také. Veľmi s ňou nekomunikujem, pretože neviem španielsky," usmiala som sa naňho a opäť ponorila lyžicu do zmrzliny.
"Vie dobre variť?" opýtal sa celkom vážne.
"Myslím, že hej. Veľmi to zhodnotiť neviem, keďže jedávam jedlá len od nej," sledovala som okraj čokoládovej zmrzliny, ktorý sa topil kvôli pekelnému teplu v mojej izbe aj napriek dokorán otvorenému oknu.
"Tak k vám prídem niekedy na obed," zahlásil. "A ty prídeš k nám."
"Tak platí," zasmiala som sa. "No a čo tvoja rodina? Doteraz som hovorila len ja."
"Ále," mávol rukou. "Len obyčajná írska rodina. Môj život nie je veľmi zaujímavý."
"A...," chystala som ďalšiu otázku, keď sa ozvalo volanie na Nialla, ktoré sa nieslo z jeho izby. Zaklopil veko od zmrzliny a podal mi ho.
"Už budem musieť ísť. Toto odlož," povedal mi a potom zastal. "Ale nieže mi to všetko zješ."
Zase som sa zasmiala, no potom som radšej rýchlo priskočila k oknu, aby som sledovala každý Niallov krok po konároch, ktoré sa pod jeho váhou ohýbali. Mala som taký pocit, že nabudúce by nemal skúšať šťastie, lebo tie konáre to už nemuseli prežiť.
Niall skočil so vnútra svojej izby a potom sa ešte otočil k oknu a usmial sa. "Tak zajtra Bell."
"Hej," odpovedala som mu, no potom som sa zarazila. "Prečo Bell?"
Niall mykol plecami a šibalsky sa usmial. "Tvoj smiech mi pripomína zvončeky. A nakoniec to môže byť aj skrátka k tvojmu menu. Dobrú noc."
Zatresol okno a zatiahol závesy. A ja som tam ostala nechápavo stáť.




Ráno ma zobudil buchot, nadávky a potom rýchle mrmlanie, ktoré patrilo Rosario. Unavene som sa prevalila na druhú stranu a spod vankúša vytiahla mobil a pozrela na hodiny.
Šibe im? Čo po sebe hádžu hrnce alebo čo? pomyslela som si nahnevane a vykopala sa z perín.
Pretierajúc si oči som zbehla dole a nenápadne nakukla do kuchyne. Bol to naozaj ten najdivnejší pohľad aký som kedy zažila. Keby ma podlaha nechladila na bosých nohách, asi by som uverila, že stále snívam.
Mama totiž stála pri kuchynskej linke a pchala do hriankovača tousty. Pripečené palacinky, ktoré boli na tanieri vedľa, boli natreté niečím, čo pripomínalo želé.
Rýchlo som uprela pohľad na mamu a sondovala. Čo vyvolalo túto nevídanú situáciu? Dokonca nie je ani špinavá od farby, vlasy má pod dlhých rokoch opäť rozpustené a je vidieť ako jej čierne kučery pekne padajú na chrbát, oblečené mala džínsy. Chápete? Mama a džínsy. A to všetko dopĺňala veľmi nevkusná zelená blúzka a ružové papuče, ktoré mali hlavu prasiatka. Páni.
A Rosario s nervami v koncoch pobehovala okolo nej a mlela niečo po španielsky. Bolo vidieť, že kuchyňa je jej revír a nemá rada takéto nečakané vpády.
"Any, čo tam stojíš ako socha Herberta Adamsa? Poď sa rýchlo najesť," zavolala ma a podala mi tanier palaciniek a pokračovala v príprave toustov. Nieže by som si nevážila jej snahu, ale toto bolo trochu moc. Nie som zvyknutá, že je tu.
Sadla som si na čalúnenú kuchynskú stoličku a pustila sa do raňajok. Úprimne, chutilo to tak, akoby som jedla koberec, ale snaha sa cení, no nie?
"Prečo to robíš?" ozvala som sa po chvíľke a zapila hnusnú pachuť v ústach čajom.
"Starám sa o svoju dcéru nevidíš?" odpovedala mi nervózne.
"Nemusíš to robiť, veď vieš," šepla som, no bola som si istá, že ma počula.
"Počuj Any..."
"Prepáč, ponáhľam sa," rýchlo som vstala a prebehla kuchyňou. Obliekla som sa rýchlosťou svetla, vzala tašku a buchla vchodovými dverami. Nechcela som dať mame šancu čokoľvek mi vysvetľovať. Ešte stále som dosť nahnevaná a neviem, či jej to všetko tak rýchlo odpustím aj keď je to moja mama.
Kabát som si pritiahla bližšie k telu a zamračene sa pozrela na oblohu, ktorá bola zatiahnutá a sivá. Tak typické!
Zamyslene som kráčala do školy a cesta mi ubehla rýchlejšie než zvyčajne a tak som mala zrazu ohromné množstvo času do prvej hodiny a tak som pomaly kráčala do učebne a sadla si na svoje obvyklé miesto. Vytiahla som si učebnicu histórie a opakovala si posledné učivá, ktoré budeme mať dnes na teste.
"Any!" zakričal na mňa Torin hlas až som podskočila a kniha sa zaklapla.
"Are you crazy?" zbliakla som na ňu a chytila sa za srdce.
"Prepáč," zatvárila sa urazene. "Len ti musím oznámiť obrovskú novinu."
"Fajn, dúfam, že je to niečo dôležité," zívla som a zložila sa na lavicu.
"Any! Aspoň sa tvár, že ťa to zaujíma," sadla si oproti mňa a čakala, kým jej začnem venovať väčšiu pozornosť, než som bola schopná vyprodukovať doteraz. Zdvihla som hlavu a kývnutím som dala najavo, že ju plne registrujem.
Tora sa na mňa nikdy nevedela dlho hnevať, vedela, že ja radšej počúvam ako rozprávam.
Tvár sa jej uvoľnila a oči jej zažiarili šťastím.
"Poznáš Jasona nie?" opýtala sa zrazu, čo mi v tomto kontexte nedávalo zmysel. Premýšľala som nad tým, či poznám nejakého Jasona. Bolo to možné, lenže ja mám lepšiu pamäť na tváre ako na mená. A potom mi to docvaklo.
"Jason? Ten Jason Grace, ktorý mi celý september znepríjemňoval život? Ten Jason, ktorého futbalistický zadok ma fotil na každom kroku do vlastného školského časopisu ako nejakú atrakciu? Ten Jason, ktorého nám pridelili ako výpomoc do redakcie, kvôli tomu, že niekoľko násobne porušil školský poriadok?!"
Tora sa pod náporom môjho rozzúreného hlasu skrčila a nevinne sa usmiala. No ja som si opäť sadla. "Hej, poznám ho. A čo s ním?"
"Nó...," poobzerala sa po triede, ako by tomuto rozhovoru chcela vyhnúť. "Tak trochu s ním idem na ples."
Zaklipkala som očami a pripomínala si, aby som zhlboka dýchala. Potrebovala som minútku, aby som vstrebala fakt, že moja jediná...kamoška ide na ples s takým idiotom akým bol Jason. "ČOŽE?!" znovu som vyskočila zo stoličky a hlboko jej pozrela do oči, no ona odvrátila zrak.
"Počula si," šepla, nervózne si hrýzla do pery a bojovala sama so sebou, aby na mňa nepozrela.
"Kto pozval koho?" ja som zase bojovala so svojim naštvaným hlasom.
Venovala mi krátky pohľad. "On mňa samozrejme."
"Fajn," trochu som sa upokojila. "A prečo si to pozvanie prijala?"
"Any, jednoducho sa mi páči, prečo to nevieš pochopiť?"
"Ja to chápem, len som to chcela počuť od teba," zamrmlala som. "Ako sa ti môže páčiť? Nie je to tvoj typ. Je otrasný."
"Any, srdcu nerozkážeš," šepla mi.
Prevrátila som očami a pozrela sa von z okna. "S týmito sladkými rečičkami na mňa nechoď. Neznášala si ho. Nechápem ako sa niekoho názor môže zo dňa na deň zmeniť."
Pozrela som na ňu a všimla si, že sa jej v kútikoch očí zaleskli slzy. Hnev sa vo mne nalomil a objavila sa ľútosť, no tú som hneď potlačila, keď na mňa vykríkla: "Lenže toto nie je zo dňa na deň! Keby si bola taká kamoška, ako o sebe hovoríš, všimla by si si to."
Vybehla z triedy a ja som tam ostala civieť ako vždy v takýchto situáciách. Sadla som si a otvorila knihu, no riadky slov som nevnímala. Premýšľala som nad Torou a novou situáciou, v ktorej sa ocitla. Ako kamarátka by som ju mala podržať a ak sa mi to nepáči aspoň sa falošne usmievať? Lenže ja taká nie som, nedokážem to, jednoducho vždy hovorím to, čo si myslím. Nepáči sa mi to.
Stolička vedľa mňa sa odsunula a ja som si všimla, že si vedľa mňa sadol Niall. "Čítaš?" uškrnul sa.
"Áno, zdá sa ti to čudné?"
"Nie," uškrnul sa ešte viac. "Teda, pokiaľ by si tu knihu nedržala opačne."
Zaklapla som ju a tvár si vložila do dlaní.
"Čo ti je? Uleteli ti včely?"
"Pohádala som sa s Torou," viac som nepovedala a on sa ani nepýtal. Cítila som na sebe jeho pohľad cez celú hodinu a potom aj na tých ďalších, no ja som rozmýšľala, či mám ísť za Torou alebo nie. Nakoniec som sa rozhodla, že nepôjdem, ale stále som váhala.
Kráčala som domov, keď som za sebou začula rýchly beh a potom: "Hej Bell!"
"Tak povieš mi, čo sa stalo? Prečo si smutná?"
Zvažovala som to. Pozerala som mu do oči a snažila sa identifikovať tie svetielka, ktoré mu tam žiarili. Ja som naozaj nebola zvyknutá hovoriť niekomu, čo si myslím, alebo ako sa cítim. Nehovorila som to dokonca ani Tore, aj keď som prehlasovala, že je to moja kamarátka. Nedokázala som sa s nikým deliť o svet z môjho pohľadu, no možno je načase s tým začať, aj keď neviem, či je to správne takto. Nialla ani nepoznám a to, že som mu už povedala skoro celý svoj doterajší život neznamená, že by som mu mala naďalej hovoriť čokoľvek o sebe.
No na druhej strane, keď som mu hľadela do tých modrých očí, niečo mi našepkávalo, že nie je zlé ľuďom dôverovať. Kedysi som taká predsa bola. No po tom všetkom sa bojím priateliť sa s niekým. Bojím sa mať rada niekoho nového. Čo ak ma ten človek sklame? Čo ak ma zraní? Alebo zradí? Bojím sa toho. No zrejme je čas prekonať tú bariéru a opäť nájsť to svoje staré ja.
"Dobre, poďme," potiahla som ho za rukáv smerom k nášmu domu.
 

2 people judged this article.

Comments

1 Em Em | Web | 26. january 2013 at 16:11 | React

milujem to! ♥

2 - Di - Di | Web | 26. january 2013 at 18:11 | React

juchuuuu :) den co den som klikala ci si nepridala novy diel a teraz konecne, oplatilo sa mi cakat... joj Niall ňuňáčik moj, :))) kedy bude dalsi diel??? :))

3 Tyna Tyna | 26. january 2013 at 19:44 | React

-Di- pre teba sa posnažím dať ho na zajtrajšok.. :D no Nialla som najprv zamýšľala úplne inak..ale keď si ho predstavujem v mojej hlave, tak je celý taký ňuňuňu.. :D tak ho tak aj píšem.. :D

4 Monka Monka | Web | 27. january 2013 at 13:18 | React

Dokonalé až to bolí O.O (V tom dobrom zmysle to myslím ;)) :D)

5 Argis Argis | Email | Web | 3. february 2013 at 15:16 | React

Ahoj mám ráda tvůj blog a vím že tohle je reklama, ale nechceš zajít na můj blog hlasovat v soutěži Miss Sims? :-)
P.S. výborná povídka :-)

6 - Di - Di | Web | 4. february 2013 at 21:07 | React

novýýýýýýýýýýý diel by som už chcela :)) bude? kedy?? joooooj :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement