"On my darkest days I wear my brighest colors"

4. kapitola

18. january 2013 at 17:38 | Tyna |  Because of you
Viem, že je to už trápne, stále sa vyhovárať na školu, ale ja musím. Popri príprave na ďalší deň a popri kope domácich úloh cez víkend nemám čas ani žmurkať. Ospravedlňujem sa vám. A zároveň som sa chcela spýtať, čo by som vám sem mohla pridávať, keď nebudem mať čas písať.
Ta a teraz koniec zdržiavania a šups na ďalšiu kapitolu.
(BTW. dobre, zase vyrušujem, ale ešte sa chcem poďakovať Di, že sem stále chodí a čaká na ďalšiu kapitolu. Ani si nevieš predstaviť aká som rada a ako ma to teší, pretože ty píšeš naozaj úžasne a obdivujem ťa za všetko, čo vytvoríš. A keď prídeš na môj blog a prečítaš si niečo odo mňa a ešte mi to okomentuješ...tak to vie človeka naozaj potešiť. Ďakujem ti :) )


S dobrým pocitom na srdci a s tanierom, na ktorom bol obrovský kus koláča som sa vracala domov, kde ma čakalo naozaj milé prekvapenie.
"Kde si bola mladá dáma?" opýtala sa ma mama, celá od farby s hrnčekom zeleného čaju v ruke. Vždy si dáva zelený čaj. Hovorí, že jej dodáva inšpiráciu. Darmo som sa jej snažila vysvetliť, že je to len zhoda náhod, no ona hovorí, že náhody neexistujú.
"Nechala som ti odkaz," ukázala som prstom za ňu. "Išla som k spolužiakovi robiť si úlohu."
"K spolužiakovi?" vybrala si kľúčové slovo a pôsobivo nadvihla jedno obočie. "A to si mi ani nemala za potreby oznámiť, že niekam pôjdeš a že tam ostaneš až do večera?"
Povzdychla som si a prešla k chladničke, z ktorej som si vybrala mlieko. Naliala som si ho do pohára, pridala štyri lyžice granka a dala ho ohriať.
"Nerozprávaš sa so mnou?"
Klepkala som prstami ako vždy, keď som bola naštvaná. "Zaujíma ťa, kde som bola?"
Otočila som sa, aby som videla na mamu. Stála tam ako soľný stĺp a nechápavo sa na mňa pozerala.
"Samozrejme," odvetila po dlhej chvíli.
Ozvalo sa cinknutie a ja som si vybrala pohár z mikrovlnky. "Som prekvapená. Doteraz ti to totiž bolo jedno."
Chcela som rýchlo odísť z tejto dramatickej rodinnej scény, no mama povedala niečo, na čo som nikdy nezabudla. Niečo, čo ma zranilo tak, ako už dávno nič.
"To, že sa budeš správať takto ti sestru nevráti," zašepkala, no ja som to počula akoby mi to zakričala do ucha.
Srdce sa mi rozochvelo a ja som čakala na tú strašnú bolesť, ktorá sa po chvíli aj dostavila. Môj najobľúbenejší pohár s čiernymi škvrnami a s kravskými rohmi mi vypadol z ruky a v sekunde skončil na podlahe a rozbil sa. Zanechal po sebe črepiny. Dali by sa spojiť a zlepiť, samozrejme keby sme mali všetky časti. No nikdy by to už nebol ten pohár, čistý bez žiadnej puklinky. Tak ako moje srdce.
Cítila som sa akoby mi srdce vytrhli, akoby mi ostalo len prázdne miesto po ňom. Prázdne a bolestivé.
Naštvane som sa otočila k svojej mame. "To, že sa budeš zatvárať do svojho ateliéru a správať sa, akoby žiadna Daisy ani nebola ti bolesť nevezme," vrátila som jej to. Videla som, ako sa jej skrčilo čelo, videla som jej hlbokú bolesť v očiach, ktoré sa napĺňali slzami, tak ako moje. Vedela som, že som ju veľmi zranila. No v tej chvíli som nedokázala cítiť súcit, len bolesť a hnev.
Otočila som sa a preskočila rozbitý pohár. Vybehla som do svojej izby a skočila na posteľ. Tvár som si zaborila do vankúša a zakryla sa perinou. Zakryla som sa pred realitou, dala som za ňu obrovskú bariéru, no tá žiaľ dokázala prepustiť bolesť a spomienky. Nenamáhala som sa biť tichšie. Kričala som, plakala, vina bola stále väčšia a väčšia a ťažila ma na srdci. Keď som už z hrdla nemohla vypudiť žiaden zvuk, len som ticho ležala a načúvala kvapkám dažďa, ktoré bičovali moje okná. Premýšľala som nad tým, čo mi povedala mama.
Ležala som a snažila sa upokojiť, keď som začula zvuk otvárajúcich sa dverí.
"Nechcem, aby si ma ľutovala Rosario. Nepotrebujem to," zvolala som cez perinu.
"To som ja," povedala mama hlasnejšie. Matrac na mojej posteli sa prehla pod ďalšou váhou tela a ja som zrazu na pleci pocítila ľahký dotyk. Naštvane som striasla jej ruku, stiahla zo seba perinu a pozrela jej hlboko do oči bez štipky ospravedlnenia.
Chvíľu sme sa na seba pozerali. Potom mama sklopila pohľad. "Ospravedlňujem sa za to, čo som ti povedala."
"Fajn, keď pôjdeš preč, zavri za sebou dvere," zavrčala som a otočila sa jej chrbtom. Niekedy by som si sama za tieto slová a správanie dala po ústach, no teraz nie. Už stačilo.
"Mohla by si to zopakovať prosím ťa?" opýtala sa v neuverení.
"Počula si," zamrmlala som a prstom prechádzala po fialových krúžkoch na vankúši.
"Mohla by si mi vysvetliť, čo som ti urobila?"
Zdvihla som sa do sedu. "Ja ťa len nechápem mama. Doteraz ti bol môj život úplne ukradnutý a zrazu sa ma pýtaš, kde som bola?"
Spustili sa jej slzy. "Nehovor tak, jasné že mi nie je tvoj život ukradnutý."
"Vážne?Tak prečo si vždy zavretá v tom svojom ateliéri?"
Pohladila ma po líci, no ja som sa zamračila. "Zlatíčko, veď vieš, že pracujem. Umenie pre mňa znamená veľa."
"To teda neznamená," zakričala som na ňu, postavila sa a ustúpila ďalej od nej. "Ty sa len snažíš ukryť pred realitou. Ty sa jej bojíš. Ty chceš zabudnúť, chceš zabudnúť na Daisy."
Mama hystericky krútila hlavou a ruku si zhrozene prikladala na ústa. Vedela som, že som ju mojimi slovami veľmi ranila, no ja som v tej chvíli necítila nič iné ako zadosťučinenie. Obe sme sa navzájom prebodávali pohľadmi a smrkali do ticha.
"To preto sme sa presťahovali, to preto si vždy zavretá a nikam nechodíš, to preto ťa nikdy nevídam. To preto sa o mňa nezaujímaš. Dávaš mi to za vinu."
"To nie je pravda dcérka moja," snažila sa ku mne priblížiť, no ja som ustúpila až som narazila do steny.
"Prestaň, vidím ti to na očiach kedykoľvek sa na mňa pozrieš," zašepkala som a sklopila pohľad. "Želáš si, aby som pod tým autom skončila ja a nie Daisy."
Hovorila som len pravdu, len to, čo som cítila a to mi nemohol nikto zobrať. Vždy som hovorila len úprimne a to, čo som mala na srdci. Jednoducho toho bolo v ten večer na mňa dosť a potrebovala som vypustiť z pary.
"Ver mi, že aj ja si to želám," šepla som a utrela si slzy do rukáva. Obišla som ju a otvorila dvere, aby som jej dala najavo, že by bolo najlepšie ak by odišla. Chvíľu tam postávala, v strede mojej izby, no nakoniec sa otočila a odišla bez toho, aby mi venovala len jediný pohľad.
Zatresla som za sebou dvere, až sa obraz vlkov na stene vedľa nebezpečne rozkýval. Prešla som k svojmu stolu a naštvane strhla zo stola všetko, čo tam bolo, okrem jednej veci.
Zobrala som si odtiaľ moju najobľúbenejšiu fotku a sadla si na posteľ.
Prešla som prstami po chladnom povrchu skla a nechala slzu, aby dopadla z môjho líca rovno na drevený rámček.
Na fotke som bola ja a Daisy. Bolo to fotené na dovolenke, keď sme boli na Bahamách. Sedela som s Daisy v náručí pod palmou, kde sme sa skrývali pred pálčivým slnkom. Mame som hovorila pravdu. Keby som mala možnosť, vymenila by som si to s ňou. Ona nemala možnosť vyrásť, nemala možnosť spoznať svet, mala primálo času skúsiť si život na tomto svete. Daisy pre mňa znamenala veľmi veľa. Bola to predsa moja malá sestrička, ktorú som tak veľmi ľúbila.
V tom momente som sa cítila tak strašne. Nedalo by sa to opísať ani tisíckami slov, človek tú bolesť musí zažiť, aby ma mohol pochopiť. Len som tam sedela a plakala s fotkou v náručí, kým ma nevyrušil tiché a krátke búchanie o moje okno.
Strhla som sa a zahľadela sa na okno. Všimla som si, že slnko sa stiahlo a von panuje tma. Fotku som odložila vedľa seba a keď sa ozvalo ďalší zvuk, zdvihla som sa a pomaly sa pohla k oknu. V polke cesty som zobrala z nočného stolíka lampu a pevne si ju pritisla na hruď. Ak tam vonku niekto je, budem sa musieť nejako brániť. Čo ak to je zlodej? Masový vrah? Predajca bieleho mäsa? Otrokár?
Naša ulica nie je najbezpečnejšia, čo sa týka kriminality.
Čakala som, či sa zvuky budú opakovať. Znelo to, akoby mi niekto hádzal kamienky do okna. Chvíľu som si to v hlave premyslela, no potom som rázne otvorila okno.
"Tú lampu si nechcela po mne hodiť, však nie?" ozval sa známy hlas a mne sa uľavilo.
Zahliadla som Nialla o niečo ďalej, ako sa vyškiera z otvoreného okna jeho izby. Doteraz som si nevšimla, že naše domy sú tak blízko, oddeľuje ich len pár metrov a obrovský strom.
Lampu som opatrne položila na zem a oprela sa o rám okna. "Vystrašil si ma. Premýšľala som, či mám k tomu oknu ísť alebo nie."
"Tak to ti trvalo dosť dlho. Ešte chvíľu a hodil by som ti do okna celý kvetináč a nie len hlinu."
Zasmiala som sa. "A čo také potrebuješ?"
"Hej! To musím niečo potrebovať, aby som sa s tebou mohol rozprávať?" opýtal sa urazene.
"Ja mám vedieť?"
Povzdychol si. "Fajn. Chcel som vedieť či vám ešte dom stojí na nohách. Počul som ako si rozbíjaš izbu a tak som sa chcel uistiť."
"Bol som trochu naštvaná lebo som sa pohádala s mamou," povedala som mu.
"To bolo až také zlé? Plakala si," premeral si moju tvár, na ktorej ostali uschnuté stopy po slzách. "Nedala by si si čokoládovú zmrzlinu?"
Nadvihla som obočie lebo som neporozumela, prečo sa ma to pýta.
Zatváril sa zmätene. "Teda, nie som si istý, ale smutné dievčatá väčšinou jedia zmrzlinu. Aspoň tak je to vo filmoch."
"Ahá a ty by si určite preliezol ku mne do izby cez tento strom, aby si mi tu zmrzlinu priniesol však? Presne ako vo filmoch," usmiala som sa.
"Prekukla si moje plány, neuveriteľné," zamrmlal si pre seba. "Tak čo? Dáš si?"
"Prepáč, ale nechcem, aby si sa kvôli tomu napichol na plot," ukázala som veľavýznamne pod seba a myslela na to, ako by som to vysvetlila jeho mame, keby spadol.
Šibalsky sa na mňa usmial, potom na chvíľu zmizol a keď sa vrátil, držal najmenej pol litrové vedro zmrzliny a z vrecka mu trčali dve lyžice. Mala som obavy z toho, čo akože chce urobiť, ale on sa zrejme nebál, že by sa mohol na niečo napichnúť.
Vedro zakvačil na konár a potom stupil na ten najhrubší konár, ktorý mu trčal smerom k oknu. Kým pomaly preliezal, pár krát som skoro dostala infarkt, ale prežil to bez väčšej ujmy. Na rukách mu ostalo len zopár škrabancov.
Okno som otvorila viac a pustila ho dovnútra. "Vieš o tom, že ak by ťa tu našla mama, asi by som neprežila? A keby ťa tu našiel otec, tak by si neprežil ty."
Zasmial sa a prevrátil očami. "Nezbavíš sa ma."
Sadli sme si na zem a opreli sa o posteľ. Neviem ako, ale Niall si zo zadného vrecka vytiahol aj sušienky Oreo. A tak sme si otvorili zmrzlinu, k tomu Oreo a chvíľu sme len tak kecali na rôzne témy.
"Už je ti lepšie?" opýtal sa ma, keď sme si každý nabrali asi desiatu lyžicu čokoládovej zmrzliny.
Pokrčila som ramenami. "Dá sa to prežiť."
Pozrela som naňho a všimla si, že ma jeho modré oči hypnotizujú. Usmial sa, vyzeral naozaj roztomilo. Neviem prečo som to urobila. Možno ma presvedčili tie jeho modré oči, tá úprimnosť v nich. Zrazu som sa prichytila pri tom, ako mu to všetko rozprávam. Všetko od toho, ako sme bývali v Londýne. A on bol po celý ten čas ticho, nič nehovoril, nesúdil ma, nič mi nevyčítal. Len ma trpezlivo počúval a ja som sa nemohla cítiť lepšie.
"Preto si sa na mňa nahnevala dnes v škole?" opýtal sa a sledoval ma.
"Nie," zamrmlala som. "Nenahnevala som sa na teba. Len ma zranilo to, že som si spomenula na to, čo sa snažím potlačiť. Ja už na to nechcem myslieť Niall, ale nechcem ani zabudnúť. Je to zložité."
Prikývol a potom sa na mňa usmial. "Som rád, že si mi to povedala."
Usmiali sme sa a pokračovali vo vyjedaní zmrzliny.
 

2 people judged this article.

Comments

1 Em Em | Web | 18. january 2013 at 18:38 | React

vieš o tom, že je to nádherné?
všetky tie pocity, opisy a dialógy..
bože, tak som sa tešila na túto časť! a teším sa aj na tú ďalšiu :D také romantické :D

2 Bebs Z Bebs Z | Web | 19. january 2013 at 13:48 | React

Som mŕtva. Definitívne. Je to krásne opísané, precítené, dokonalé :D
Je to nádherné a ... smutné. Vôbec je to nezávidím ... Ja svoje sestry síce nenávidím, úplne najviac na svete, ale nechcela by som o ne prísť.

3 - Di - Di | Web | 19. january 2013 at 14:52 | React

Normálne sa mi tisli slzy do očí keď sa hádala s matkou... Je to skvelé, parádne. A nemáš miza čo ďakovať, dávno tvrdím, že čítam to, čo sa mi páči... :)) A ako bonus, vystupuje tu Nialler, :)

4 Kika Kika | Web | 23. january 2013 at 21:40 | React

dokonalé to je :* prepáč, nič dlhšie zo seba nedostanem

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement