"On my darkest days I wear my brighest colors"

2. kapitola

28. december 2012 at 11:07 | Tyna |  Because of you
Konečne ste sa dočkali druhej kapitoly. :D Niežeby som bola v týchto dňoch veľmi zamestnaná (* klame, potajme chodí vyžierať koláče do špajze), ale viete...Vianoce, vianočné filmy, návštevy u milión bratrancov a sesterníc. Ale posnažím sa pridávať častejšie. No teraz už asi pôjdem, tá čokoláda v mise na stole sa na mňa tak vyškiera. Jednoducho ju tam nemôžem nechať. :D
Houp ju lajk it :D


Priateľsky sa usmial a hneď na mňa vytasil otázku. "Ako sa voláš?"
Zdvihla som pohľad a pozrela mu do očí. Boli tak elektrizujúco modré, no keď sa do nich oprelo svetlo, boli tmavo modré, akoby som hľadela do tajomných hlbín oceánu, topila som sa v nich, bola som čoraz hlbšie a hlbšie pokým ma zo zajatia nevytrhol jeho hlas.
"Si v pohode?" opýtal sa zmätene a premeral si moju tvár, z ktorej vyprchali posledné známky snívania. Určite si myslel, že sa dostal do kontaktu s nejakým zakomplexovaným ťuťmákom.
"Anabell," vytresla som zo seba.
"Čože?"
"Pýtal si sa ma na meno," koktala som a posunula som si okuliare bližšie ku korienku nosa. "Teda, ešte predtým. Som Anabell. Ale bola by som radšej keby si ma volal Any."
Zmĺkla som lebo som si uvedomila, že len nezmyselne blábolam. Očervenela som a odvrátila pohľad, hovorila som, že nie som dobrá v komunikovaní.
"Niall Horan," predstavil sa a podal mi ruku.
Chvíľu som to zvažovala. Nebolo by zlé mať viac kamošov. Bolo by zvláštne keby sme spolu nekomunikovali. Budem tu s ním niekoľko ďalších rokov a navyše s ním sedím. Neisto som mu podala ruku a on mi ju stisol.
"Si tu nový?" opýtala som sa nesmelo a zatiaľ si na roh papiera načarbala jeho meno.
"Nie," odvetil. "Tento mesiac som chýbal preto, lebo som bol chorý."
"Aha," zamrmlala som, čo bola absolútne nevhodná reakcia, ale ja som naozaj nevedela, čo mám povedať. Mierne zúfalo som sa obzrela po triede a všimla si, že ostatným to ide lepšie ako nám a niektorí už majú dokonca aj zapísané papiere, zatiaľ čo ja viem len jeho meno.
"Ale ty nie si z Írska," nebola to otázka, bolo to konštatovanie.
"Prečo myslíš?" opýtala som sa a zamyslene si kreslila na okraj papiera.
"Máš iný prízvuk," pokrčil ramenami a čakal, čo poviem.
Povzdychla som si. "Hej, prisťahovali sme sa sem pred začiatkom školského roka."
Rýchlo niečo písal na papier a potom sa znovu opýtal: "Prečo?"
Otvorila som ústa, no potom som ich opäť zavrela. Srdce mi začalo zrýchlene búšiť, jeho jednotlivé údery som cítila až niekde v hlave. Myseľ sa mi naplnila bolestivými spomienkami, ktoré som už pár mesiacov držala uzavreté v hlbinách svojej zlomenej duše. No zrazu príde on a všetko, na čo som chcela tak úpenlivo zabudnúť, vypustí von.
Sťažka som dýchala, hruď sa mi nepravidelne dvíhala a opäť klesala. Cítila som sa stiesnene a steny akoby sa zrazu začali pohybovať a tlačiť ma k sebe.
Prudko som sa zdvihla zo svojho miesta. Stolička sa prevrátila a papier, ktorý som mala na kolenách skĺzol po podlahe.
"Slečna Lynchova?" upútal na seba pozornosť profesor.
Tackavo som obišla svoje miesto. "Pán profesor, potrebujem ísť na toaletu. Necítim sa dobre."
Profesor si premeral moju spotenú tvár a asi usúdil, že to naozaj potrebujem a preto mi kývol. Pridržiavajúc sa lavíc som vyšla z triedy a zavrela za sebou dvere. Rýchlymi krokmi som prešla prázdnu chodbu rovno k dievčenským wéckam. Keď sa dvere bezpečne zavreli, prešla som k umyvárkam a skĺzla na zem. Oprela som sa o stenu a líce pritlačila na studené kachličky. Zavrela som oči a dovolila nechceným spomienkam zaplaviť svoju myseľ.
"Any, chyť tú loptu. Chyť ju," kričala na mňa so smiechom moja sestrička Daisy. Boli sme spolu v parku a užívali si slnečné lúče, ktoré nám prekvapujúco ponúkol Londýn.
Daisy mi hodila farebnú loptu a ja som ju zachytila končekmi prstov a hneď ju hodila späť. Lopta preletela ponad Daisy a ako dopadala na zem, odrážala sa od betónového chodníka.
"Idem po...," nestihla som to ani dokončiť a už sa po nej rozbehla.
Lopta skackavo prešla cez park a potom sa odkotúľala na hlavnú cestu a keď som videla, že si to tam mieri aj Daisy, skríkla som na ňu.
Nepočula ma. Rozbehla som sa za ňou a kričala som z plného hrdla. Ľudia, ktorí si užívali popoludnie v parku sa za mnou s údivom obzerali, no ja som mala v očiach len jeden cieľ.
Daisy vybehla na cestu a ja som si nadávala, prečo sa moje nohy nehýbu rýchlejšie.
Z rohu ulice zrazu vyletelo auto a Daisy stála v strede cesty s loptou v ruke a s úsmevom na mňa mávala, aby som si ju všimla. Zasekla som sa uprostred behu.
Šofér si všimol moju sestru uprostred cesty a dupol na brzdy. Kričala som na Daisy, no tá sa už obzrieť nestihla. Auto do nej narazilo a jej malé telíčko odhodilo na chodník.
"DAISYYYYYYY," kričala som a opäť sa rozbehla. Nie, nie, nestalo sa to. Prídem tam a Daisy na mňa vyskočí spoza auta a bude sa smiať na tom, ako ma zase nachytala. Pohľadáme spolu loptu, ktorá sa odkotúľala k pouličnej lampe a pôjdeme spolu na zmrzlinu.
No ani v toľkom zúfalstve ma moje srdce nemohlo presvedčiť o pravde. Oči sa mi naplnili slzami, no bežala som ďalej a kričala jej meno.
Vybehla som na cestu, auta trúbili a zastavovali. Všade bol cítiť štipľavý zápach spálených gúm.
Videla som ako ju obkolesil dav ľudí a ja som sa s hnevom predrala pomedzi nich. Keď som videla jej bezvládne telíčko, padla som na kolená. Bolesť, ktorá ma zasiahla bola neuveriteľná, akoby mi niekto do srdca bodol rozžeravenú dýku a poriadne ňou krútil. Bolesť a zároveň tá zdrvujúca prázdnota.
Tvár jej zdobil jemný úsmev, no život z nej vyprchal. Objala som ju a plakala. Aj keď som kričala na ľudí postavajúcich okolo, aby zavolali sanitku, vedela som, že bolo neskoro. Že odišla. Navždy.
Zvierala som ju v náručí a šepkala som slová útechy, akoby mi to mohlo pomôcť. Akoby ju to mohlo vrátiť späť na zem.
Slnko sa stiahlo a začal fúkať chladný vietor. Vánok ku mne doniesol farebnú loptu, v ktorej som naposledy zazrela svoj odraz predtým, než ma zaplavila temnota.
"Hej, Any?" ozval sa nado mnou hlas, ktorý ma oslobodil od obnovenej bolesti a od viny.
"Áno?" zasmrkala som a nenápadne som si utrela slzy do rukávu svetra.
"Profesor ma poslal, aby som ťa skontrolovala," vysvetlila mi Rachel, dievča, ktoré so mnou chodilo na francúzštinu a angličtinu.
"Hneď som tam, potrebujem len chvíľku...," zdvihla som sa a prišla k umývadlu. Rachel sa na nič nepýtala a odišla.
Otočila som kohútikom, z ktorého sa spustila studená voda. Namočila som si pod ňu ruky a trochu si našpliechala aj na tvár, no červené oči sa nedali nijako zakryť a tak som aspoň dúfala, že sa veľmi pýtať nebudú.
Z chodby sa ozvalo zvonenie. Sklopila som zrak a vyšla von.


Z pohľadu Nialla

"Niall Horan," predstavil som sa jej a podal jej ruku. Vyzerala akoby to zvažovala. No potom natiahla svoju ruku k mojej a ja som ju pevne stisol.
"Si tu nový?" opýtala sa ma nesmelo a niečo si napísala na papier. Všimol som si, že sa vyhýba očnému kontaktu aj keď som nevedel prečo. Už na prvý pohľad to bolo veľmi hanblivé dievča.
"Nie," odvetil som. "Tento mesiac som chýbal preto, lebo som bol chorý."
Spomenul som si na tie dni, ktoré som musel stráviť pripútaný v posteli so zákernou chorobou. Striaslo ma.
"Aha," zamrmlala.
Poobzerala sa po triede a ja som zatiaľ premýšľal, čo sa jej mám spýtať. Sprostý predmet, dúfam, že sa v druhom ročníku dá prehodiť za nejaký iný.
"Ale ty nie si z Írska," vytresol som zrazu.
"Prečo myslíš?" opýtala sa ma a pohľad jej opäť klesol na papier.
"Máš iný prízvuk," pokrčil som ramenami a pozorne sledoval jej reakciu.
Povzdychla si. "Hej, prisťahovali sme sa sem pred začiatkom školského roka."
Odpoveď som si napísal na papier a ešte si dopísal niekoľko otázok, ktoré som sa chcel spýtať. Nie tak kvôli domácej úlohe ako kvôli záujmu som sa spýtal: "Prečo?"
Zamrzla na mieste. Videl som, ako začala rýchlo dýchať, ceruzka jej vypadla z ruky a ona si to ani nevšimla. Vystrašil ma výraz v jej tvári. Chcel som sa spýtať, čo zlé som povedal, keď sa prudko zdvihla až sa jej stolička prevrhla. Oči sa jej leskli a ja som vedel, že som zasiahol citlivé miesto, o ktorom som nemal poňatia. No čím som ju mohol tak zraniť? Otázkou prečo sa presťahovala?
Vypýtala sa na toaletu a ja som ostal zarazene sedieť. Vedel som, že som jej veľmi ublížil a zaujímalo ma, prečo tak prehnane reagovala.
Napravil som jej stoličku a prisunul ju k lavici, keď mi pohľad padol na hárok papiera, ktorý sa povaľoval na zemi. Podvihol som ho a prezrel si bielu stranu. Okrem môjho mena, ktoré bolo naškrabané v rohu papiera a niekoľko malých kresieb tam nebolo nič iné. Veď sme sa ani k ničomu nedostali.
Do konca hodiny sa nevrátila a ja som sa začal naozaj obávať. Profesor za ňou poslal nejakú babu s ryšavými vlasmi, vrátila sa ešte pred zvonením, no bez Any. Niečo zašepkala profesorovi, ten prikývol a potom sa ozvalo zvonenie.
"Práce, ktoré ste nestihli musíte dokončiť sami a je mi jedno ako to urobíte," zahrmel profesor. Ja som ho už nevnímal, nastrkal som si do tašky knihy a potom sa pozrel na Anyne veci. Mal by som jej ich zobrať na ďalšiu hodinu? Alebo ich tu jednoducho nechám?
No kým som sa rozhodoval, čo urobiť, predbehla ma bledá ruka. Moja spolusediaca si zbierala veci a ja som zahliadol jej červené vyplakané oči. Vydesene som sa na ňu zahľadel.
"Hej, Any? V pohode?"
Ignorovala ma. Vlastne, správala sa, akoby som tu vôbec nebol. Otočila sa a ja som sledoval jej vzďaľujúcu sa postavu. Stál som tam s otvorenými ústami, chcel som sa jej ospravedlniť a to som tiež nestihol.
Vybehol som z triedy, ale ona sa stratila niekde v dave. Mali sme spolu ešte tri hodiny, stretli sme sa na chodbe, stála predo mnou v rade na jedlo a vždy keď som sa snažil nadviazať rozhovor, ignorovala ma. A ja som si uvedomil, že to tak ľahko nepôjde. Asi som jej poriadne ublížil a ona nemá v pláne rozprávať sa so mnou.


Z pohľadu Any

Vedela som, že sa chce ospravedlniť, tváril sa tak zúfalo, no nechápal to a ja som nemala chuť mu niečo vysvetľovať. Po zvyšok dňa som sa mu snažila vyhýbať. Vedela som, že to nepôjde ľahko, keď sa presťahujeme. Tie spomienky neostanú na mieste, kde sa odohrali, ale ponesú sa vo vašej hlave kamkoľvek pôjdete.
Už vtedy som tušila, že ľudia budú zvedaví, že sa budú pýtať. A ja sa nevyhnem bolesti.
Ponorená v myšlienkach som po vyučovaní vyšla zo školy. Vôbec som nevnímala cestu a to som prešla peši najmenej jeden kilometer.
Zabočila som do našej ulice, keď sa za mnou ozval hlas.
"Any! Stoj!"
Otočila som sa a vytiahla si slúchatka z uší. Predo mnou stál Niall a ja som prevrátila očami tak, aby to videl.
Dobehol ku mne a snažil sa nabrať dych. "To musíš chodiť ako tornádo?"
Ignorovala som jeho otázku a vytasila naňho vlastnú. "Ty ma sleduješ?" opýtala som sa na poli zo žartu na poli vážne.
"No dovoľ," zatváril sa vážne a keď som sa otočila a vykročila, zaradil sa po mojom boku. "Ja tu bývam."
Ukázal rukou na dom, ktorý stál naľavo od toho nášho. A mne došlo, že Niall je sused, na ktorého som tento mesiac povedala tie najhoršie nadávky. Ten, ktorý ma vyrušoval aj tým, že nahlas dýchal.
"Ja bývam hneď vedľa," tiež som mu ukázala dom. Spolu sme mlčky prešli ešte niekoľko krokov, každý k tej svojej bránke.
"Any...," začal a otočil sa ku mne. "To, čo sa stalo dnes na hodine...Ja sa ti chcem ospravedlniť."
Prekvapil ma. Pozrela som mu do tváre, myslel to naozaj a úprimne. Jemne som sa usmiala. "To je v poriadku. To ja by som sa ti mala ospravedlniť."
Pokrútil hlavou, no potom sa tiež usmial. Potom mi znovu podal ruku. "Priatelia?"
Zasmiala som sa. Prvý krát po dlhých mesiacoch moju tvár zdobil úsmev. A ten zvuk. Ten zvuk, čo mi vychádzal z úst ma prekvapil. Po tej nehode, čo sa stála som sa smiala veľmi málo.
Podala som mu ruku. "Myslím, že to s tebou môžem skúsiť. Tak teda, priatelia."
Ale čo vlastne znamenalo byť priateľmi? Čo som mala robiť? Ako som sa mala správať? Čo odo mňa očakával?
"Príď dnes k nám," navrhla som mu, po dlhom premýšľaní. "Musíme dokončiť tú úlohu."
"To je v pohode. Môžeme to dokončiť aj u mňa."
Zamračila som sa naňho a on zase na mňa. Chvíľu sme tam postávali a mračili sa navzájom až som sa nakoniec narovnala a vzdala.
"Fajn," zahlásila som. "Počkaj ma. Hneď som tu."
 

5 people judged this article.

Comments

1 - Di - Di | Web | 28. december 2012 at 12:22 | React

A ešte je to aj s Niallom, :)) Skvelé, dievča! Teším sa na pokračovanie, :) Priznám sa, pri tom flashbacku ako jej sestru zrazilo auto som mala slzy v očiach, :/

2 Monka Monka | Web | 28. december 2012 at 14:38 | React

Dokonalé :)Milo si ma prekvapila že je to s Niallom . .;)

3 Bebs Z Bebs Z | Web | 28. december 2012 at 15:52 | React

Aww ... Krásna časť, veľmi dobre sa to číta. Nemôžem sa dočkať na pkračovanie ... A je mi ľúto, čo sa stalo malej Daisy ://

4 Ajč Ajč | 30. december 2012 at 0:26 | React

Wáu ! Páči sa mi to, máš tak ľahký štýl.. pekne napísané. Dobrý začiatok, myslím, že bude ešte čo čítať :) Len tak ďalej Tyna .. čakáme na pokračovanie ;)

5 Em Em | Web | 30. december 2012 at 13:10 | React

Úžasné! Bože, už sa strašne teším na pokračovanie, len nech je skoro, jasné?
A ten opis Niallových očí...úplne si to predstavujem!
Píšeš úžasne! :* :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement