"On my darkest days I wear my brighest colors"

1. kapitola

25. december 2012 at 17:54 | Tyna |  Because of you
Takže... :) Mám tu pre vás pripravený nový príbeh, z ktorého som totálne nadšená :) Veľmi sa teším na vaše reakcie, pretože som si na ňom dala naozaj záležať :) A dokonca som bola taká nadšená, že som vytvorila aj vlastný obrázok :D
Hope you like it :D
BTW: berte ohľad na to, že tie španielske vety som si prekladala v google prekladači :D takže je možné, že to gramaticky správne nie je :D


Ozvalo sa nosové zvonenie a ja som sa s unudeným povzdychom zdvihla zo svojho zvyčajného miesta pri okne. Zaklapla som hrubú knihu biológie a zobrala ju do ruky, tašku som si prehodila cez plece a vyšla z triedy medzi poslednými.
Tak ako každý deň ma ovial štipľavý kovový zápach skriniek, zápach čistiacich prostriedkov a vlna vygumovaných futbalistov. Škola.
Každý deň to bolo o tom istom. Snažiť sa predrať pomedzi futbalistov (ktorých steroidové svalstvo zaberalo polovicu chodby) a potom pomedzi roztlieskavačky (ktorých parfum dorazil skôr ako ony a ich úbohé mozgové bunky pomaly, ale isto vymierali) až k svojej skrinke.
Dnes to bolo obzvlášť dlhé, za futbalistami a ich rozjarenými fanynkami išiel ešte sprievod gýčovito oblečených študentov našej strednej školy, ktorí bezhlavo trieskali do niečoho, čo sa podobalo na bubon a iní zase fúkali do oválnych palíc s dierkami mysliac si, že je to hudba.
Prevrátila som očami a vystrela ruky, v ktorých som držala knihu a predrala sa rovno cez stred sprievodu za čo som si zaslúžila uštipačné poznámky na moju adresu a nadávky do kockatých. Nie, nezranilo to moju osamelú dušu, pretože tá mala dávno vybudovanú barikádu proti týmto idiotom.
Zastala som pri oranžovej na novo lakovanej skrinke a vytočila svoju číselnú kombináciu. Skrinka sa so šťuknutím otvorila a ja som si vymenila knihy na ďalšiu hodinu.
"Hádaj čo?" vykríkla mi do ucha moja kamoška Tora a zatresla mi skrinku. Keby som nemala vycvičené reflexy, pribuchla by mi tam prsty.
"Rada školy konečne vyhodila tie otrasné kuchárky a do našej školskej jedálne nasadila mobilného robota, ktorý nám bude servírovať teplé wafle s čučoriedkovým sirupom?" opýtala som sa rozjarene s náznakom sarkazmu v hlase.
Tora sa zasmiala. "Nie hlupáčik. Zišla mi na um skvelá téma do školského magazínu. A ty mi ju ako prezidentka študentskej rady a taktiež toho malého združenia schváliš."
Nadvihla som obočie ako vždy, keď na mňa Tora vytasila niečo takéto. Ak išlo o jej nápady, mohli sme sa skôr obávať ako radovať z toho, že nám chce pomôcť. Zvyčajne sa jednalo o niečo strašne hlúpe a tak som čakala, čo jej slina na jazyk priniesla tento krát.
"Čo povieš na tému - Bojkot za zrušenie školských uniforiem? Podľa mňa by ti to urobilo perfektnú reklamu a prilákalo viac ľudí. A určite by sa do toho zapojili," s nadšením sa na mňa pozrela a radostne poskakovala. Knihy som si preložila z jednej ruky do druhej a vybrala sa smerom k učebni matematiky.
"A o čom to má akože byť?" opýtala som sa s núteným predstieraným záujmom. Pokiaľ sa jednalo o Toru, ľudia ju brali s rezervou. Vlastne ani neviem ako je možné, že sme viac-menej priateľky. Sme už na prvý pohľad totálne rozdielne. Máme iné povahy, iné názory, iné myšlienky, iné hodnoty a iný prístup k životu. Mám taký pocit, že vyššie sily sa na mojom poľutovaniahodnom živote veľmi dobre zabávajú.
Keďže som prezidentka nášho školského magazínu - študentský život (ja som podala návrh na názov - Ja a nestranný uhol pohľadu s konštruktívnou kritikou na naše školstvo, ktorý bol okamžite zamietnutý a tak som sa musela uspokojiť aj s týmto nízko inteligentným a potupným názvom, ktorý hlboko vyjadroval inteligenciu dnešnej generácie), musela som si vypočuť všetky témy, ktoré mi ostatní navrhli a ktoré by chceli preberať v ďalšom čísle.
"Noo...," začala Tora rozpačito. "Myslela som si, že by sme mohli podať petíciu. Čím viac hlasov tým lepšie. Mňa nebaví obliekať sa rovnako ako ďalšia polovica školy. Je to neznesiteľné."
Snažila som sa potlačiť nutkanie prevrátiť očami. "Tora, určite si to myslela dobre, ale mali by sme preberať oveľa závažnejšie témy, ako uniformy."
Sklopila pohľad a tvár jej zružovela, no vedela som, že sa na mňa nehnevá. Tora je presne ten typ človeka, ktorý sa za každej situácie usmieva a s každým je kamarát. Preto som ju mala rada. Prijala ma takú aká som.
Otvorila som dvere na triede a potom sme vošli dnu. Obsadili sme si naše dobre známe miesta celkom vzadu a pri okne. Sklonila som sa nad svoju tašku, čierne vlasy mi padli okolo tváre. Snažila som sa vytiahnuť si všetky pomôcky. Starostlivo som si ich naukladala na stôl a potom som sa venovala novej látke z matiky, ktorú sme mali preberať na dnešnej hodine.
Tora vedľa mňa si založila slúchatka a prestala sa venovať svetu okolo seba. Takto to vyzeralo vždy. Prehodili sme pár slov a potom sme sa venovali každá svojej činnosti. Toť naše excelentné priateľstvo. Boli sme až príliš rozdielne na to, aby sme mohli byť niečo ako spriaznené duše.
Zvyšok školy prebehol celkom v pohode. Poobede som ešte musela ostať na zasadnutí Rady školy, kde bola maximálna nuda a tak som si len nezmyselne čarbala po obale zošita, pretože ostatní sa nevedeli dohodnúť či na halloweensky ples použijú oranžové alebo krvavo červené svetielka. Mne osobne to bolo fuk, keďže ja na plesy nachodím, svoj názor som vyjadrila a tým som pre nich absolútne prestala žiť. Myslím si, že by si ani nevšimli, keby som sa teraz zdvihla, otvorila okno a vyskočila z tretieho poschodia.
Skončili sme až o šiestej večer a vyriešili sme asi toľko ako doteraz. Ja som bola Prezidentka a vždy som mala veľa plánov a nápadov, no predložím ich ak už budú naozaj zúfalí.
"Tak zajtra," rozlúčila som sa s Torou a pobrala sa opačným smerom. Nebývala som ďaleko a preto som šla peši, musela som sa ešte zastaviť v obchode s umeleckými potrebami a kúpiť mame olejové farby a nové plátna. Mama totiž bola veľmi populárna maliarka aj keď len tu na domácej pôde. Mohla som spokojne prehlásiť, že mama má vlastný svet, o ktorý sa s nikým nedelí. Vážne, zo svojho ateliéru vychádza len na večeru a na to, aby sa mohla vyspať. Inak ju nevídam rovnako ako nevídam ocka. Človek si na to po šestnástich rokoch života naozaj začne zvykať.
Keď som sa konečne dostala k nášmu domu, dávno sa už začalo stmievať. Plátna som si dala pod pazuchu a rukou som začala šmátrať v taške, aby som našla svoje kľúče.
Z druhého dvora sa ozýval veselý chalanský smiech našich susedov, ktorých som zatiaľ nepoznala, keďže sme sa tu nasťahovali len prednedávnom. Či to bol smiech alebo hlasná hudba, rušili ma každý večer, každý deň, sedem dní v týždni.
Naštvane som otvorila hrdzavú kovovú bránku a vošla do dvora. Ako som tak išla po štrkovom chodníku, hádzala som nevraživé pohľady smerom k susednému domu.
Moja najväčšia smola bola, že som stala v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Zo susednej záhrady totiž do mňa napálila basketbalová lopta, ktorá mi z rúk vyrazila všetko, čo som tam mala a ešte mi k tomu spadli okuliare.
"Shit," zanadávala som potichu a zohla som sa, aby som našla okuliare a aby som pozbierala veci.
"Prosím ťa, mohla by si mi tú loptu hodiť späť?" ozvalo sa zľava.
Ignorovala som ho a rukou hmatala po zemi až som na to nakoniec narazila. Nasadila som si okuliare na nos a rozhorčene sa pozrela na narušiteľa.
Bol to chalan, možno o niečo starší ako ja a v tmavých očiach mal celkom inteligentný výraz, ktorý bohužiaľ zakrývali hnedé rozstrapatené vlasy.
Premeral si ma od hlavy po päty a potom zrejme zhodnotil situáciu a preskočil plot.
"Ospravedlňujem sa ti," povedal a sklonil sa, aby mi pomohol s plátnami.
"Maľuješ?" opýtal sa zvedavo, keď mi ich podával.
"Nie," odpovedala som jednoducho. "Ďakujem za pomoc. Vezmi si tú loptu a choď. Mohla by som ťa zažalovať za vniknutie na cudzí pozemok."
Veselo sa zasmial. "Ešte sme sa nezoznámili. Moje meno je...," začal sa predstavovať a podal mi ruku.
Ja som sa zatvárila nepreniknuteľne. Len som naňho zízala a neprejavovala žiadny záujem o jeho existenciu.
Úsmev mu poklesol a ruku stiahol. "Idem si po loptu."
Pokrútila som hlavou v neuverení a potom som sa konečne pohla až k dverám. Plátna som zložila k stolíku s telefónom. Tenisky som si odložila k ošúchanému koberčeku pred zrkadlom a potom vošla do kuchyne, z ktorej sa šírila skvelá vôňa.
"¿Cómo estás cariño?" zrúkla na mňa Rosario, naša mexická pomocníčka. Usilovne som celé roky bojovala za to, aby ju mama prepustila, pretože sa mi nepáči, že ju tu držíme ako v otroctve (ja som náhodou o otroctve písala ročníkovú prácu a viem všetky príznaky). Ona sa o nás stará ako o chorých bezvládnych ľudí. U nej sa máme ako prasa v žite, varí nám, upratuje, perie, žehlí a neviem čo ešte.
"Anabell?" ustarostene na mňa pozrela. A ja som sa zamračila. Neznášala som, keď mi niekto hovoril Anabell. Naozaj, keby bol môj mozog už pri narodení perfektne vyvinutý asi by som z tej nemocnice radšej ušla ako dostala takéto meno. Moja mama asi ešte bola pod vplyvom hormonálnej zmeny, keď diktovala toto ponižujúce meno.
Už od malička som každému hovorila, aby ma volal Any a nie Anabell. No Rosario kratšiu formu môjho mena vysloviť nevie, tak som jej zakázala vyslovovať moje meno vôbec.
"Muy bien," odpovedala som jej automaticky s mojou chabou španielčinou. S Rosario som sa veľmi nerozprávala, pochytila som od nej zopár fráz a to je asi tak všetko.
Chvíľu mi niečo mlela po španielsky a ja som usúdila, že je najvyšší čas vypariť sa. Naliala som si do pohára mlieko a odšuchtala sa do svojej izby. Unavene som sa posadila na stoličku a začala pracovať na úlohách a ani neviem kedy, zaspala som.
***

Ráno ma zobudila Rosario s tým, že do mňa niečo hučala. Nerozumela som jej a tak som na ňu len unavene pozerala. No keď mi ukázala svoje hodinky, hneď mi došlo, čo jej mrmlanie asi tak mohlo znamenať. Meškala som do školy.
Zdvihla som sa zo stola, na ktorom som zaspala a bežala do kúpeľne. Snažila som sa niečo si urobiť s vlasmi a potom som si všimla, že mám na líci otlačenú stranu zo zošita.
Toto bola asi tá najrýchlejšia príprava, ktorú som podstúpila. Autobus som na moju najväčšiu smolu zmeškala a tak som musela do školy bežať.
Prišla som celá zadýchaná na druhú hodinu.
"Áá...slečna Lynchová nás poctila svojou prítomnosťou," ozval sa profesor komunikácie.
Vypúlila som oči. Profesori sa takto so mnou v živote nerozprávali. Bol to prvý krát, čo som zmeškala nejakú hodinu.
"Ospravedlňujem sa vám," pokorne som sklopila pohľad a očervenela.
"Sadnite si na svoje miesto a vyberte si knihu," zašepkal desivo. S tými mrožími fúzmi vyzeral ako komunista a podľa mojej mienky, keby sme zavolali nejakú tajnú federáciu, našli by v jeho byte nejaké staré bomby, ktorými si chcel kompenzovať nejakú stratu v mladosti.
Bez reptania som sa otočila a chcela si sadnúť na svoje miesto, no niekto tam už sedel. Ten niekto tu musel byť nový pretože som ho ešte v tejto triede nevidela.
"Slečna Anabell Lynchova, môžete si sadnúť?"
Pohla som sebou k svojmu miestu. Sadla som si na stoličku pri okne a začala si vyťahovať knihy. Cítila som na sebe jeho pohľad a bolo mi to naozaj nepríjemné, tak som si prehodila vlasy cez plece a uprela pohľad na tabuľu.
"Dnešnou témou našej hodiny je spoznávanie sa. Ste tu už mesiac a ešte poriadne o sebe ani neviete a tak vám to chcem uľahčiť. Keďže naša hodina nesie názov komunikácia, žiadam od vás, aby ste komunikovali. Chcem od vás, aby ste o svojom spolusediacom zistili, čo najväčšie množstvo informácií a zapísali ich na čistý dvojhárok. Úlohu mi odovzdáte na budúcej hodine. Začnite pracovať."
Komunista a ešte má aj zastarané praktiky. S veľkou nechuťou som sa mierne natočila smerom k novému spolužiakovi. Ja nie som dobrá v komunikácií. Nikdy mi to veľmi nešlo a mala som problém so spoznávaním nových ľudí.
A ešte sa na mňa aj pozeral. Cítila som na sebe jeho pohľad, no ten svoj som nezdvihla. Nevedela som, ako začať, čo by som sa ho mala spýtať. No on chcel zrejme začať ako prvý. Zo zošita si vytrhol čisté strany, do ruky si zobral pero a naklonil sa bližšie ku mne. Priateľsky sa usmial a...
 

1 person judged this article.

Comments

1 Bebs Z Bebs Z | Web | 26. december 2012 at 12:59 | React

Wow. Divím sa, že som na tvoj blog nenarazila už skôr. Škoda, lebo píšeš prekrásne.
Ach, ja šialene nenávidím, keď niekto prestane uprostred vety ... Núti ma to každých dvadsať sekúnd klikať na F5, či náhodou nepribudla nová časť.
Celkovo je príbeh krásy, veľmi sa mi páči. Teším sa na ďalšiu časť.
PS: s 99% pravdepodobnosťou náš novú pravidelnú čitateľku, obdivovateľku a faninku.
PSS: len aby nedošlo k omylu, som to ja :D

2 Em Em | Web | 27. december 2012 at 11:06 | React

Pekné. :)
Ak nezabudnem, máš druhú pravidelnú čítateľku...dúfam, že pridávaš často ;D
I like it!

3 - Di - Di | Web | 27. december 2012 at 12:08 | React

Pridávam sa k dievčatám predo mnou a určite budem sem chdoiť pravidelne aby som si mohla prečítať nové diely. Vyzerá to super a už dlho som nečítala niečo dobré na čo by som sa tešila, :)) Len tak ďalej. :)

4 Monka Monka | Web | 28. december 2012 at 11:00 | React

Ten príbeh je jednoducho od  prvej do poslednej vety tejto časti dokonalý . Máš talent a zaručenú novú čitateľku príbehu ;)

5 Ametten Ametten | Web | 28. december 2012 at 11:17 | React

Je to krásný :D já taky píše, ale spíš HP :D

6 Kayra Kayra | 20. january 2013 at 14:06 | React

Hola, píšeš naozaj pekne a páči sa mi tvoj štýl, mne sa však moc nepáči ten nápad. Všetko mi príde tak prehnane americké, futbalisti, roztlieskavačky, uniformy, tie skrinky... proste akoby si opisovala nejakú americkú komédiu pre mladých, kde hlavná hrdinka žije v dokonalom americkom svete a všetko je tam perfektné. Inak sa mi naozaj páči tvoje písanie a budem to čítať aj naďalej. ;)

7 Tyna Tyna | Web | 27. january 2013 at 18:53 | React

Kayra- lenže ak si čítala poriadne, tak ten svet pre ňu dokonalý nie je a asi ani nebude ;)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement