"On my darkest days I wear my brighest colors"

Welcome to my life - Epilóg

22. october 2012 at 19:51 | Tyna |  Welcome to my life
JE zvláštne, že j už so všetkým konieec. Ja vlastne ani nevime, čo mám napísať. Len sa ospravedlňujem za prípadne chyby. Od sĺz nevidím na klávesnicu a desať prstová technika nepomáha. Prosím, snáď nemusím škemrať o komentáre. Takže každý kto čítal nech hodí nejaký komentár alebo aspoň smajlíka, aby som vedela, že ste to čítali. ďakujem. Viac napíšem v rozlučke a poĎakovaní. Užite si poslednú cestu s Harrym a Deborah. Love U :*


O niekoľko mesiacov neskôr
Leto sa pomaly končilo. Posledné slnečné lúče sa šplhali po sivom, zaprášenom, londýnskom chodníku, na ktorom sa ozývalo klopkanie mojich opätkov. Zvierala som Harryho ruku, aby som nezdupkala a neutiekla. Žalúdok sa mi nepríjemne zvieral, bola som nervózna.
Zabočili sme doprava. Pred nami sa rozprestieral pochmúrny cintorín, na ktorom boli tisícky a tisícky pomníkov, niektoré zanedbané a vence z kvetov boli usušené a polámané.
Pamätala by som si cestu k maminmu hrobu, nech by prešli aj celé storočia. Boli dni, keď som tam chodila každý deň, no odvtedy prešiel hádam rok, čo som tam bola naposledy.
Viedla som Harryho za sebou a predierala sa uličkami až som nakoniec zastala pred dvoma hrobmi. Hruď sa mi prudko nadvihla.
Manželia a milujúci rodičia.
Lord Richard Anthony Renly a lady Margaret Jane Renlyová.
S láskou spomíname.
Neovládla som sa a s plačom padla na kolená. Plakala som pri ich hrobe, ešte nikdy som sa necítila taká opustená. Tak osamelá.
"Harry, prosím ťa, potrebujem chvíľku..."
"Samozrejme," povedal Harry a s veľkou nechuťou sa vzdialil. Bolo od neho milé, že chcel ostať so mnou, ale potrebovala som byť sama. Aj po tak dlhej dobe ma moje zúfalstvo vždy zavedie na cintorín. Už by som si mohla zvyknúť na to, ako to teraz je. No som slabá.
Prstom som prešla po čiernych písmenách, ktoré ostro kontrastovali s bielym mramorom. Prehltla som vzlyk.
"Mami. Prečo si musela odísť? Prečo tak skoro? Ja ťa potrebujem. Chcem, aby si tu teraz mohla byť. Chcela by som ti povedať toľko vecí, ale nemôžem. Chcela by som ťa zoznámiť s Harrym, chcela by som ti rozprávať o tom, ako sa s ním cítim, ako ho ľúbim. Chcem ti rozprávať o Ash a Zaynovi a o Anne. Je skvelá, určite by si si s ňou rozumela. Tak prečo sa to muselo stať?"
Po líci sa mi spustil ďalší príval sĺz. "Mamí, cítim sa tak osamelo. V hrudi mám obrovskú dieru a ja neviem ako ju mám zaceliť. Ja už neviem, ako ďalej. Tak povedz, kto som? Neviem, či ešte existuje stará Deborah. Pokúšam sa ju nájsť, no cez tú veľkú hmlu nevidím. Bojím sa. Bojím sa toho, čo bude. Nechcem, aby sa Harry trápil."
Zasmrkala som a načiahla sa po kvety, ktoré mi tu Harry nechal a starostlivo ich naaranžovala do vázy.
"Ľúbim ťa," šepla som a ešte raz prešla dlaňou po mramore, akoby som sa tak k nej mohla dostať bližšie.
A potom som sa pozrela na ockovo meno. "Všetko si zničil."
S tým som sa zdvihla, oprášila si kolená a pobrala sa k Harrymu. Objal ma okolo pásu. "V poriadku?"
Túto otázku mi vždy položil aj niekoľko krát za deň a vždy som odpovedala rovnako. No teraz som s čistým svedomím mohla povedať: "V poriadku."
Cítila som sa oveľa lepšie. Chodilo sa mi ľahšie a mala som pocit, že tá diera v hrudi a bolesť poľavila. Akoby som práve toto potrebovala. Jednoducho odventilovať svoje pocity.
Vo vrecku som pocítila vibrovanie mobilu. Vytiahla som ho a pozrela na displej.
"Áno? Ashley si v poriadku?"
"Nie...nie...nie som," fučala. "Nemôžem...sa dovolať...Malikovi. Taxík...ma...vezie...uf...do nemocnice. Už to...prišlo. Uf. Ak...stretneš...toho...idiota...tak ho...nakop...do..."
"Prídeme za tebou Ash. Hneď sme tam," zvýskla som a hodila sa Harrymu okolo krku. "Ashley rodí."
Rozžiarili sa mu oči. Rýchlo sme sa rozbehli do auta. Harry naštartoval, no prešli sme len pár ulíc a zosypala sa na nás smola. Auto zomrelo.
"Harry?" otočila som sa naňho s otázkou.
"Prázdna nádrž," zaklial.
"Ako to? Pred tým, než sme sem išli bola ešte plná!"
"Láskavo na mňa nekrič."
Vystúpila som a zatresla za sebou dvere. Naštvane som kopla do kameňa. Nesmiem to zmeškať.
"Netrieskaj dverami, to auto za nič nemôže."
"Teraz tam prídeme neskoro. Musím byť pri nej, čo to nechápeš?"
"Chápem to. Ak ti to totiž ešte nedošlo, tak otcom je Zayn a je to môj kamoš. Ja zase chcem stáť pri ňom. Tak sa na mňa neosopuj," dodal naštvane.
"Ja že sa na teba osopujem?" priblížila som sa bližšie k nemu. "To kvôli tebe tu teraz trčíme. Tak niečo vymysli."
"Prečo by som mal? Nie je to moja vina," hovoril naštvane. Oči sa mu zúžili.
"Ale je. Ten tvoj Range Rover má asi veľkú spotrebu a ty si to neodhadol."
"Čože? Moje auto do toho nezaťahuj."
"Aspoň viem, že ti na ňom záleží viac ako na čomkoľvek inom. Poďme."
Ťahala som ho za rukáv, no on potom zastal a zaprel sa nohami do zeme.
"Kam ideme?" opýtal sa vystrašene.
"Kam? Ideme na hlavnú cestu, aby sme si mohli stopnúť nejaký taxík."
"To tu moje auto necháme len tak? To snáď nemyslíš vážne. Neopustím ho."
"Ale opustíš," zasyčala som. "Naše krstňa je dôležitejšie."
"Nebudem skákať ako ty pískaš."
"Neštvi ma Styles."
"Hej! Dohodli sme sa na tom, že z našich hádok priezviská vynecháme."
"Kto ti povedal, že budem prihliadať na nejaké dohody?"
"No predsa ty!"
"Neukazuj na mňa prstom."
"Budem robiť, čo sa mi chce."
"Prestaň lebo zavolám Anne a poviem jej, že sa správaš ako idiot."
"To by si neurobila Renlyová."
"To si píš, že by som to urobila. Štveš ma."
"Opica."
"Debil."
"Krava."
"Idiot."
"Neznášam ťa, si jedná z najhorších vecí, ktorá ma v živote stretla," zahlásil, chytil ma za pás a natlačil ma na kapotu auta.
Sklonil sa tak blízko, že ma jeho kučery šteklili na tvári. "Ale zároveň si jedná z najlepších," šepol a lačne sa zmocnil mojich pier. Chcela som pre zmenu aspoň raz vyhrať túto hádku a taktiež bitku, no ako náhle som ho cítila tak blízko pri sebe, stratila som nad sebou akúkoľvek kontrolu. Bolo mi jedno, že sme uprostred ulice, bolo mi jedno, že ležím na kapote auta a Harry ma na ňu pritláča, bolo mi jedno, že je svetovo známy spevák a asi by nebolo veľmi dobré, keby ho v takejto ošemetnej situácií odfotili novinári, no napriek tomu všetkému som okolo neho obtočila nohy, čím som ho k sebe definitívne prilepila.
Bolo mi horúco, no vedela som, že to nemá nič spoločné s dnešným počasím. Ten oheň som cítila v hrudi. Horel uprostred môjho srdca intenzívnymi plameňmi. Tento pocit vo mne dokázal vyvolať len Harry.
Pomaly, ale isto mi dochádzal kyslík. Zadychčane som odtiahla hlavu. "Nemôžem...dýchať."
No Harry úplne ignoroval to, že sa možno zadusím nedostatkom kyslíku. Zašiel mi rukami pod tričko a znovu sa prilepil na moje pery. Ostala by som tam takto celú večnosť, kým by som si neuvedomila, že Ash je teraz v nemocnici a kým by nás nevyrušili staré babičky, ktoré si s hrôzou zakrývali ústa.
"Tá dnešná mládež už nemá žiadne zábrany," zaškrečala jedná z nich. Harry sa odo mňa rýchlo odlepil a odkašľal si. Ja som sa zošmykla z kapoty a napravila si sukňu.
Harry (zadržiavajúc smiech) ma chytil za ruku a rýchlosťou svetla sme upaľovali do druhej ulice, kde sme sa nahlas rozosmiali.
"Aj tak ťa neznášam," povedala som pomedzi smiech. "Za to, že ma vždy dokonale presvedčíš o svojej pravde."
Usmial sa. "Pretože ja mám pravdu vždy. A navyše ma nesmierne baví vždy nad tebou vyhrávať."

Opäť o niekoľko mesiacov
Ešte teraz si dokonale pamätám, ako veľmi som sa tešila, keď sa Ashley narodilo bábo. Bolo úžasné sledovať Malika. Ak bol niekedy šťastný, teraz bol na okraji nekonečného blaha. A ja som bola hrdou krstnou mamou malého chlapčeka menom Waseef.
Ashley mu dala moslimské meno. Vždy to tak chcela a ja som s ňou súhlasila. Viem, že Zayna a jeho rodinu toto gesto dojalo.
A ja som prehrala stávku, čo mi Harry nepekne pripomínal každý deň. Pamätám si ako sme sa stavili, že ak to bude dievča, Harry bude musieť chodiť deň s vyžehlenými vlasmi a ak to bude chlapec, ja sa budem musieť podať svojmu strachu z výšky a skúsiť paragliding. Bolo to tak dávno, akoby sa to odohralo v inom storočí. A mne osud samozrejme veľmi neprial.
Ja a Harry sme sa o malého Waseefa starali každý deň. Ashley to liezlo pekne na nervy, lebo sme jej ho niekedy nechceli vrátiť. Bol tak rozkošný a ja som prehlásila, že Waseef je to najkrajšie dieťa aké som kedy videla. Mal krásne čierne vlasy a tmavú pokožku po Zaynovi a zelené oči po Ashley. Určite raz na ne bude baliť baby.
Prihlásila som sa na vysokú školu výtvarných umení. Naozaj som sa tešila, že konečne začnem niečo robiť, no Harry mi moje plány prekazil. Vlastne mi to prekazila prekvapujúca novina a Harry sa tešil ako malé decko.
Hej, hej. Na ceste bol Styles junior. A Harry bol šťastný ako ešte nikdy nie. Všade, kde mohol, vytrúbil túto novinu, takže neprešiel ani týždeň a vedel to asi celý svet. Bol ešte horší ako pri Waseefovi. Ešte prvý týždeň zariadil detskú izbu, nakúpil hračky a všelijaké debiliny a hádal sa so mnou, že to bude chlapec lebo to tak cíti.
Nedovolil mi chodiť dlhšie ako desať minút, nedovolil mi dvíhať veci ťažie ako pol kila, nedovolil mi stáť dlhšie ako päť minút a vždy som von chodila s niekým, kto na mňa mohol dávať pozor. Bol neznesiteľný, ale istým spôsobom sa mi jeho radosť veľmi páčila.
A ja som konečne po dlhej dobe zase cítila, že mám domov. Že mám rodinu. Veľkú directionersku rodinu.
~~~
Sedela som opretá o strom a dívala sa na hviezdy. Tam, niekde vysoko nad nami bola určite moja mama. A ja som vedela, že sa na nás pozerá a šťastne sa usmieva.
Usmiala som sa. V náručí mi ležalo blonďavé dievčatko a spokojné odfukovalo. Dlhé mihalnice vrhali tiene na jej červené líca a viečka skrývali tie najkrajšie oči na svete. Harryho oči.
"Zaspala?" opýtal sa môj kučeravý princ a sadol si k nám. Pohladil Yasmin po vlasoch a šťastne sa na mňa usmial.
"Len pred chvíľkou. Rozprávala som jej príbehy," odvetila som a oprela sa mu o plece.
"A o čom?" opýtal sa so záujmom.
"Predsa o nás."
Chvíľu sme mlčky sedeli a užívali si blízkosť toho druhého. Nikdy som sa toho pocitu nevedela nabažiť. Nikdy.
"Keď tak nad tým premýšľam," ozvala som sa po chvíli, "tento rok bol dosť zaujímavý. Spoznala som ťa, trošku sme sa hádali, dali sme sa dokopy, potom sme sa znovu hádali. Dala by sa o tom napísať kniha."
Chvíľu som premýšľala nad všetkým, čo sa udialo. V živote ma čakali rôzne prekážky, no nakoniec som ich prekonala zo zdvihnutou hlavou. No čakalo ma aj šťastie. Ale, čo vlastne znamená šťastie? Viem len, že šťastie je ako žmurknutie. Jediný moment, ktorý trvá tisíce vekov.
Harry sa zasmial. "A ako by sa volala?"
S povzdychom som si položila hlavu na Harryho hruď.
"Welcome to my life."
Yasmin Styles
 

3 people judged this article.

Comments

1 Sonny Sonny | 22. october 2012 at 20:29 | React

Oh! :( nemôžem uveriť, že už je koniec! :(  nádherná poviedka a bude mi strašne chýbať! Teším sa na ďalšie tvoje tvorby a všetko čo proste pridáš! :) Jój krásne to skončilo! :') Dokonalé! <3 xx

2 Kika Kika | Web | 22. october 2012 at 20:30 | React

jéééj, ja ťa zbožňujem, dievča, toto je tak nádherné, nečudujem sa, že si plakala, je to tak dojímavé a dokonalé, ľúbim to :* prekrásny príbeh od dokonalej spisovateľky, ktorý milujem a veľmi mi bude chýbať :D si skvelá a teším sa, čo ďalšie napíšeš :*

3 Maruš Maruš | 22. october 2012 at 21:45 | React

Si môj človek Tyn !!! :D :D ...scéna s autom, óó áno *_* :D :D ...ja neplačem, ja sa uškŕňam lebo milujem tento epilóg :)

4 Alexi Alexi | 22. october 2012 at 23:52 | React

Bože, Bože, Bože aaaaa!! To je úplne dokonalé! Zimomriavky mám po celom tele, si neskutočná! Už to mám prekopírované v mobile a budem si to čítať dokola a dokola! Úplne skvelo si to napísala, ja nemám viac slov... všetko tam prirodzene zapadlo, hlavne ten koniec je neuveriteľný (a, samozrejme, scéna s autom :D). Mám rešpekt pred tvojím písaním, zabije ma to, keď nezačneš písať nejakú novú poviedku. Mám veĽmi rada tvoj štýl a tvoje nápady a všetko, tak isto aj Kikine a Maruš(k)ine (Maruškine znie strašne sladko a Marušine zas strašne hrubo, tak si vyberte:D)... prosíím, pokračuj!:) ja POTREBUJEM tvoje poviedky pre život!:D :))

5 Klaudia Klaudia | 25. december 2012 at 22:07 | React

za dnesšný den som prežila o jeden život navyše .:) za to ti strašne Ďakujem .bolo to úžasné ..až sa mi nechce verit že je po tom ..zdá sa mi to ako rok dozadu ked som začala čítat o Deborah ktorá bola vo Francúzsku a pritom to bolo dneska ráno -_-  už sa teším ako prečítam dalšiu :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement