"On my darkest days I wear my brighest colors"

17. kapitola

20. october 2012 at 19:37 | Tyna |  Welcome to my life
Girls, calm down! :D vážne ste si mysleli, že by som Deborah skántrila? Nikdy, NIKDY nezabíjam hlavné postavy, nebojte sa :D
Rozklikla som 16. kapitolu a čítam si vaše komentáre, na ktorých som sa rehotala ešte niekoľko minút. :D Chcela som vám novú kapitolu dať až zajtra, ale povedala som si, že nebudem taká zákerná sviňa a nebudem vás naťahovať :D dnes som oficiálne dopísala WTML, toto je posledná časť a potom ešte epilóg a príhovor :/ Nebudem sa tu rozpisovať lebo to nedopadne dobre...takže príjemné čítanie :-))


Deborah pohľad
Nikdy neberte život až tak vážne, aj tak z neho nevyviaznete živí. A ak je toto smrť, tak to nie je najhoršie.
No ak som zomrela, prečo to stále počujem? Prečo ma nenechajú umrieť v pokoji? Prečo stále šepkajú?
"Zavolaj mi, pretože sa unudím na smrť."
"Môžete preliezť cez plot, teda, ak sa vám podarí prejsť pomedzi strážnych psov. Alebo jednoducho počkáte, kedy sa otvorí brána a zatiaľ sa na smrť unudíte touto "párty".
"Znovu sa stretávame."
"Deborah, teba, aby vyklepol Harry Styles? To radšej budem chodiť po celý život v kanáloch."
"Nezapleť sa s ním Deb. Nie je to chalan pre teba."
"Nenávidím ťa Styles. Si nemožný."
"Pretože chcem, aby si žiarlil."
"Ľúbim ťa."
Spomienky z môjho života mi zaplavili myseľ a ja som sa čudovala. Veď som už mŕtva nie?
"...keď som si pomyslel, že pod srdcom nosíš malého Stylesa, naozaj som sa tešil."
"Možno raz, ak budeme ešte stále spolu, budeme mať malého Stylesa."
"Ak budeme ešte stále spolu? Budeme, navždy."
Potriasla som hlavou, aby som prerušila prúd spomienok. V hlave sa mi ozvala ostrá bolesť a ja som ostala prekvapená. Nezomrela som? Kde som? Kde je Harry?
K bolesti hlavy sa pridala otupná bolesť v hrudi. Chcela som otvoriť oči a presvedčiť sa, či mi ešte stále tečie krv potokom tak ako naposledy, ale otupnosť ma nechcela opustiť.
Niekto mi stlačil ruku a niečo hovoril. Chcela som prinútiť svoje ústa, aby sa otvorili, no nestalo sa tak. Nemohla som pohnúť rukou. Ležala som tam ako mŕtva a dokonca som sa tak aj cítila.
Začala som počítať sekundy, minúty, hodiny. Myseľ sa ešte nechcela vzdať tejto krásnej otupnosti a nič nerobenia, no ja som bola tak nabudená, akoby som vypila tri energy drinky.
Pohla som rukou, ktorá bola celá skrehnutá a posunula ju bližšie k telu. Do uší mi doľahli všelijaké pípajúce zvuky a do nosa mi udrela ostrá vôňa chlóru a dezinfekčných prostriedkov.
Nemocnica.
Pomaly som otvorila oči a niekoľko krát zažmurkala, kým sa mi zaostril pohľad. Svetlo, ktoré sa predieralo cez veľké okno ma nepríjemne prekvapilo.
Sklopila som pohľad. Mala som na sebe jednu z nemocničných platených košieľ. Prešla som si po mieste, kde som stále cítila kovovú guľku. Striasla som sa.
Začali sa mi vracať spomienky. Jedná po druhej. Veľký hangár. Otec, ktorý mi hovoril hnusné veci. Kovový dotyk hlavne pištole na mojom spánku. Kovová guľka mieriaca na Harryho. Otec držiac pištoľ pri svojej hlave. A nejasný zvuk pripomínajúci výstrel.
"NIE, NIE, NIE!" kričala som. Pravda bola taká strašná a zasiahla ma tak hlboko, akoby mi niekto rozžeravenú dýku vrazil rovno do srdca a vyrezal v ňom veľkú dieru. Po tvári mi tiekli slzy. Kopala som nohami do periny, strhla som si z ruky infúziu až mnou šklblo. Apaticky som sledovala pramienok krvi, ktorý sa mi spustil po paži až k dlani.
Dvere sa rozleteli a dnu vošiel doktor s Harrym, Niallom, Louisom a El, Liamom a Dan, Zaynom a Ash, Raulom, Ginou a Anne.
Harry ma zhrozene preletel pohľadom. Vykročil ku mne, no ja som kričala: "Nie, nie...nie..."
Spustila som nohy na zem, no keď som sa postavila, hlava sa mi zatočila a nohy podlomili. Skĺzla som sa na zem a odplazila sa do kúta, kde som sa schúlila a plakala.
Doktor sa pomaly začal približovať ku mne, no Harry ho zastavil rukou a skúsil to sám. Kľakol si meter odo mňa a začal sa pomaly približovať. Sledovala som jeho vystretú ruku na znak toho, aby som prišla bližšie k nemu.
"Poď sem Deborah," nebol to príkaz, bolo to želanie. Vystrela som ľavú ruku, na ktorej som nemala krv a natiahla ju k nemu.
Harry ma potiahol k sebe a pevne objal. Zakvačila som sa doňho. Hruď sa mi otriasala plačom, smútok mi rozorval srdce, nemohla som sa nadýchnuť.
"Nechala som ho tam. Nezabránila som mu v tom," plakala som a totálne mu premočila košeľu. "Čo som to za človeka Harry? Som zlá. Skazená."
"Nedovolím, aby si tak o sebe hovorila," povedal Harry a odtiahol ma od seba. "Rozumieš? Prestaň s tým. Nie je to tvoja vina. Bolo to jeho rozhodnutie."
"Som sama," vytisla som zo seba. Tak som to cítila. Nemám mamu, nemám otca.
Harry pokrútil hlavou. "Nie si. Sme tu všetci pre teba."
Pritúlila som sa k nemu. "Som nikto. Ja už neviem, kde je moje miesto. Neviem, kam patrím."
"Pšš," zašepkal Harry a pohladil ma po vlasoch. "Patríš predsa ku mne."
Dokonale sme ignorovali ostatných, ale mne to bolo jedno. No doktor si začal vyžadovať pozornosť kašľaním a tak sme sa chtiac-nechtiac otočili k nemu.
"Slečna Renlyová môžem vám povedať, že ste z toho von. Guľka vám pretrhla pľúca, ale podarilo sa nám ju vybrať. Ležali ste tu celý týždeň a tak sme vás mohli pozorovať. Pľúca vám fungujú v poriadku, no utrpeli ste obrovský šok zo straty blízkeho človeka. Postavte sa a poďte so mnou, aby sme vás mohli zapísať na terapiu."
Tváril sa pokojne, neutrálne a hovoril to s takou necitlivosťou. Nevedel sa do mňa vžiť. Nedokázal si predstaviť, ako sa asi teraz cítim. Veď je to len doktor, denne mu tu zomiera veľa ľudí a tak si nemôže dovoliť vyjadriť svoje city. No mohol by prihliadať na to, že ja tie city mám.
Pokrútila som hlavou. Chytila ma panika a tak som sa viac natlačila na Harryho. "Nikam nejdem. Nepotrebujem to. Harry je môj jediný liek. Jediná terapia. Nič iné nepotrebujem."
Doktor chcel namietať, no ja som si zakryla uši. Nechcela som ho počúvať. Chcela som sa pred týmto všetkým skryť. Zavrieť oči a nikdy ich neotvoriť. Vytrhnúť si srdce, potlačiť pocity viny a beznádeje. Potlačiť samotu a zúfalstvo, ktoré sa mi rozširovalo telom ako jedovatý mor. Chcela som ísť domov.
No, kde je domov?
"Dovoľte aspoň, aby vám sestrička obviazala tu ruku," povedal doktor netrpezlivo a po dlhom premýšľaní som neisto prikývla. Odišiel a potom sa namiesto neho vrátila sestrička a obviazala mi ruku. Ostatní tam ešte stále stáli a čumeli na nás, no najprv som musela poriadne objať Harryho.
"Deb," Harry ma tuho objal ešte skôr, ako som to stihla ja.
"Harry," vydýchla som. Rýchlo ma pustil. "Niežeby som nechcela, aby si ma objímal, ale bola som prevŕtaná olovom a no...ešte stále to celkom bolí."
Nechcela som, aby sa Harry trápil kvôli mojim pocitom a tak som sa to snažila obrátiť na žart. No nemohla som prinútiť kútiky úst, aby sa zdvihli a zvlnili sa v mojom obľúbenom provokačnom úsmeve.
No on si zrejme nič nevšimol. Zasmial sa, objal ma, tento krát opatrne a šepol mi do ucha, tak, aby to nikto iný nepočul: "Veľmi som sa bál."
"Ja tiež," šepla som mu a zaborila si ruky do jeho vlasov. Priblížil sa ku mne, videla som jeho krásne oči len na pár centimetrov od mojich...
"Heeej, aj ja chcem objatie," zaškemral Niall a votrel sa medzi nás.
"Odpáľ!" zašomral Harry a odstrkoval jeho ruky, ktoré sa ma snažili objať.
"Nebuď zlý a podeľ sa," pokarhala som ho a pritiahla si Nialla do objatia. Tváril sa ako pán sveta.
A tak sa ku mne prihrnuli všetci a začali ma objímať. Harrymu to nebolo po chuti, videla som, že by so mnou chcel byť sám. Aj ja som chcela všetkých rýchlo odbaviť, chcela som sa s Harrym rozprávať a dozvedieť sa všetko z jeho strany. Aj keď to znamenalo viac bolesti.
Všetci sa pýtali či som v poriadku, ich opatrné pohľady mi vadili a zraňovali ma. Pripomínali mi to, na čo som chcela zabudnúť.
"Tak dobre, návšteva sa skončila. Deb musí oddychovať," Harry ostatných vyhnal, za čo som mu bola nesmierne vďačná. Nemala som chuť na spoločnosť, na ľudí, na otázky. Keď zatvoril dvere za Ash (ktorá vyvádzala, že v takejto situácií by mala stáť pri svojej najlepšej kamoške), otočil sa a s mojím dovolením si ľahol ku mne na posteľ, čo som nepekne využila a natlačila sa naňho, keďže posteľ bola úzka. Už som otvorila ústa, že sa ho opýtam na to, na čo som bola zvedavá, no zase nás niekto vyrušil. Do izby napochodovala sestrička s táckou, na ktorej boli nejaké lieky a keď nás videla, prísne zovrela pery, no nič nepovedala. Tácku položila na malý stolík pri okne a keď sa otočila, usmiala sa na Harryho a odišla. Zamračila som sa. Nemohla som si nevšimnúť, že bol pekná. A mladá.
Ofučala som sa. Harry sa zasmial a natlačil sa na posteľ ku mne a pritiahol si ma do objatia. "Čo je?"
"Žmurkla na teba."
"Žiarliš?"
"Rozhodne nie. Nemám na čo. Tá sestrička bola škaredá."
Pritúlila som sa bližšie k nemu a povzdychla si. "Povedz mi, ako si vedel, čo sa stalo? A ako ste nás našli?"
"Prečo si chceš viac ubližovať?"
"Len mi to povedz, prosím ťa."
Začal rozprávať o tom, ako mu po koncerte volala Ash s tým, že som odišla. O tom, ako sa vrátili späť do Londýna a ako išli do nášho sídla. Raula tam nenašli, ten mal voľno. Ginu našli ako v panike volala polícií. Nemohla ocka zastaviť sama, bola príliš slabá. Vedela, že ocko chce so mnou odísť a tak im približne povedala, kde sa nachádza jeho súkromné lietadlo. V hangári. A keď ma postrelil, zavolali sanitku. Čakala ma dlhá operácia a potom som celý týždeň len ležala bez pohnutia.
Striasla som sa pri tých zlých spomienkach. Harry ma upokojujúco hladil po chrbte. "Bude to v poriadku."
Nič som na to nepovedala. Nechcela som mu hovoriť ako sa cítim. Že už budem pravdepodobne navždy zlomená, ranená, slabá.
Už som neplakala. Nemohla som sa donútiť vyroniť ani jednu slzu. Možno to tak malo byť. Možno si môj otec zaslúžil len ľútosť a slzy naňho boli priveľa. No aj tak som cítila nezmyselnú vinu. Bude ma to prenasledovať celý život.
Chcela som zavrieť oči a uniknúť pred tou bolesťou, keď sa mi pohľad zastavil na nočnom stolíku. Ležala na ňom retiazka so sloníkom. Pravdepodobne mi ju vytiahli z vrecka riflí, ktoré určite niekde zahodili.
"Našla som ju," ukázala som Harrymu na retiazku.
Pozrel sa cez plece, presne na miesto, kde som ukazovala. Oči sa mu zablýskali poznaním. Načiahol sa a vzal ju do ruky. Prstom prešiel po striebornom sloníkovi. "Nepriniesol ti veľa šťastia."
"To nie," usmiala som sa. Vzala som si ho do ruky a ukryla v dlani.
"Harry?"
"Hm?" zahmkal, zatiaľ čo ma hladil po holej paži. Naskákali mi zimomriavky. Tak dôverne známe.
"Možno...," začala som. "Možno by bolo najlepšie, keby som zabudla. Na všetko, čo sa stalo. Na všetko, čo bolo. Nechcem na to spomínať. Chcem to úplne vytlačiť z mysle."
"Súhlasím. Pomôžem ti s tým," zašepkal mi. "Myslím, že viem, ako môžeme začať."
Nadvihla som obočie. Harry sa ku mne sklonil a predtým, než ma pobozkal mi po prvý krát po dlhej dobre preletel úsmev na tvári.
 

1 person judged this article.

Comments

1 Kika Kika | Web | 20. october 2012 at 22:50 | React

jéééééééé :D som rada, že nezabíjaš hlavných hrdinov (ako poniektorí, ktorí by mali radšej čušať :D)sú spolu táák zlatí, prekrásny príbeh, píšeš úžasne :D

2 Alexi Alexi | 22. october 2012 at 23:25 | React

No ty sa na nás smej!:D My tu všetky chytáme šoky a ty si z nás uťahuj!:D Ale nie, krásne si to napísala a MILUJEM takéto dlhé časti!!:) Len škoda, že je už koniec:( Dúfam, že budeš písať ďalej? Tvojím talentom by sa nemalo mrhať!:) Celá poviedka bola skvelá a bude mi veĽmi chýbať:/ Hlavne ten opis Harryho bol presne taký, aký som si vždy predstavovala:) Rýchlo idem na epilóg:):*

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement