"On my darkest days I wear my brighest colors"

16. kapitola

19. october 2012 at 16:03 | Tyna |  Welcome to my life
Ani neviem čo mám napísať. So, Hope U Like It :-))


Deborah pohľad
Nohy sa mi podlamovali a keby ma nedržalo presvedčenie, že sa odtiaľto musím rýchlo dostať, padla by som.
"Sľúb to!" prikázal mi netrpezlivo a ja som stále nevedela, odkiaľ jeho hlas prichádza.
"Ale čo?"
"Že so mnou ostaneš."
Mlčala som. Ticho, ktoré nastalo bolo nekonečné, možno som tam stála len tak hodiny bez toho, aby som niečo povedala.
"Kde si otec?" ozvala som sa po chvíli úplne od veci. No potrebovala som ho vidieť. Musela som mu pozrieť do tých polo šialených očí.
A potom som ho uvidela.
Harry pohľad
Dospievali sme posledné verše piesne Taken a poďakovali naším dievčatám tak, ako na každom koncerte. Bolo to asi prvý krát, keď som sa nemohol dočkať toho, aby som bol konečne v zákulisí, kde nájdem aspoň jeden ventilátor. V preplnenej hale bolo na odpadnutie a v bruchu mi nepríjemne kručalo.
Najmenej desať minút sme tam ďakovali a lúčili sa a potom sme sa konečne otočili a odišli. Rýchlo som prešiel k automatu a kúpil si kávu aj keď toto bol len slabý odvar pravého kofeínu. Chcel som konečne zavolať Deb a oznámiť jej, že som z nej už oficiálne urobil moju priateľku.
Vytiahol som si mobil a omrkol, čo je nové, keď som si všimol tridsať zmeškaných hovorov od Ashley. Premýšľal som, čo je asi také súrne. Veď ak by sa niečo stalo, volala by mi Deborah, nie?
Vytočil som Ashino číslo. Zazvonilo len raz.
"Ashley? Deje sa niečo?" opýtal som sa. Zayn ku mne otočil hlavou. Určite mal v ušiach zabudovaný nejaký radar, ktorý reagoval na Ashino meno.
Ozval sa jej zúfalý hlas. "Harry, ona odišla. Rozhodla sa, že sa vráti."
Zhrozene som na ňu zakričal: "A ty si jej to dovolila?!"
Dofrasa. Mal som ostať doma!
"Nie, ale ona aj tak išla. Bola pevne rozhodnutá. Povedala, že sa k otcovi vráti len na pár dní, aby sa upokojil a potom príde. No nedvíha mi mobil. Ani Raul ani Gina. Bojím sa o ňu."
Damn!
"Prečo bola taká naivná? Prečo sa tam dopekla vracala?" hneval som sa. "Vraciam sa Ashley. Skúšaj jej volať ďalej."
"Dobre," povedala otrasene a zložila.
"Paul," otočil som sa na nášho manažéra. "Musím sa vrátiť. Hneď teraz!"
"Upokoj sa Harry a povedz, čo sa deje."
Rýchlo som im vyrozprával, čo som sa dozvedel. Jazyk sa im plietol, no pointu pochopili. Paul bol taký úžasný a vybavil mi let do Anglicka, ktorý mi šiel presne o hodinu aj keď to nebolo ľahké.
Prehováral som chalanov nech ostanú a nepokazia to. Totiž, zajtra sme mali mať posledný koncert a teraz, keď sa rušil, mohli tu ostať aspoň na nejaký rozhovor do rádia alebo čo.
No oni sa rozhodli ísť so mnou a podporiť ma. Niall dokonca v niektorých chvíľach nerváčil ešte viac ako ja. Chápal som ho. Deborah mal rád, boli ako súrodenci.
Sedel vedľa mňa a donekonečna vyvolával buď Ash alebo Deb a to ma poriadne znervózňovalo.
"Hej blondiak. Môžeš to nechať? Je to moja priateľka, ktorá je nezvestná."
Prisahám bohu, že toto bolo ako vystrihnuté z nejakého šialeného hollywoodskeho filmu. Nikdy by som si nebol pomyslel, že otec Deborah bude takto šialene nebezpečný. Už vtedy sa mi zdalo, že na nej až veľmi lipne, čo nebolo dobré. Som si istý, že sa niečo stalo. Ja len dúfam, že bude v poriadku.
Bol som netrpezlivý a každých desať minút som sa chodil informovať, ako sme na tom s letom. Letušky už boli zúfalé zo mňa a tak mi ponúkli nejaké prášky na spanie. ALE JA NECHCEM SPAŤ!
Nervózne som podupkával nohou a ozajstný kameň mi zo srdca padol vtedy, keď povedali, aby sme sa pripútali.
Konečne sme pristali.
Deborah pohľad
Vyšiel spoza malého lietadielka a blížil sa ku mne. Na rukách mi naskočili zimomriavky a bojovala som s nutkaním utekať k lietadlu a pokúsiť sa ho nejako naštartovať a odletieť.
"Sľúb mi, že som mnou odídeš domov. Že budeš so mnou."
"Ocko, prosím, nechaj ma," šepla som roztrasene a vzlykla.
"Pšš," šepol. "Neplač, Margaret."
Zase, zase mi to povedal.
"Oci ja nie som Margaret. Som Deborah, pamätáš?"
"Pšš. Naša malá Deborah je doma. Neboj sa o ňu. Je s ňou Gina," odvetil.
Rozplakala som sa. Otcovi šiblo. Je to blázon. Ako je možné, že ma nevidí? Som tu. Som Deborah. Tak prečo mi vždy hovorí...prečo to hovorí?
"No tak Margaret. Odpustím ti, že si odo mňa odišla, ale teraz sa musíme vrátiť. Kvôli malej Deb."
Zabudol na mňa. Zabudol na svoj život. Zabudol, že mama zomrela. Zabudol na to, čo jej urobil.
Žalúdok mi vykrúcalo od strachu. Pokúsila som sa mu zahrať do autu. "Ale ja sa nechcem vrátiť Richard."
"Čo to hovoríš, láska?" zamrmlal. "Chceš sa vrátiť. Chceš byť so mnou, povedz to!"
Slzy mi tiekli po tvári. Bála som sa. Zbláznil sa. Krútila som hlavou, aby som mu dala jasne najavo, že to nechcem.
Prišiel bližšie ku mne a pohladil ma po líci. "Ľúbim ťa Margaret. Budeme spolu. Navždy."
Naklonil sa bližšie. Začal ma bozkávať. Od líca, nižšie. Na krk.
Zhnusene som privrela oči. Kriste, veď je to môj otec, ako mi môže robiť niečo takéto? Chcela som niečo robiť. Ujsť. No nemohla som. Nohy, akoby mi prirástli do zeme.
"Si moja," objal ma okolo pásu a pritiahol bližšie k sebe. Začala som ho odtláčať rukami, no on bol silnejší ako ja. Hnusil sa mi. Hnusilo sa mi to, čo mi robil. Bozkával ma. Nebolo to normálne.
A ja som pochopila. Podobala som sa na mamu viac, ako som si pôvodne myslela. Nikdy ma neľúbil ako dcéru. Nikdy ma tak neoslovil.
Preto sa mi vyhýbal? Preto ma poslal na francúzsku školu? Preto so mnou netrávil čas? Nechcel si priznať, že jeho city ku mne nie sú rodinné? Že sa mu tak podobám na zosnulú ženu, že sa do mňa zamiloval?
Striaslo ma pri pomyslení na to. Teraz sa mi hnusila každá minúta strávená s ním. Metala som sa mu v náručí, plakala a prosila, no on bol neoblomný a stále ma držal.
A potom som si spomenula na základný kurz sebaobrany a všetkou silou, ktorú som v sebe našla, som mu stupila na priehlavok a potom som mu kolenom vrazila do brucha. Otočila som a so štipkou odvahy, ktorú som v sebe našla som sa rozbehla kade ľahšie.
Beh nikdy nebola moja silná vlastnosť a ukázalo sa to dokonca aj v tejto situácií. Osud mi veľmi neprial, počula som za sebou otcov beh a v duchu sa modlila, aby som v sebe objavila nejakú super rýchlosť, no nič také sa nedialo.
Bála som sa otočiť, aby som zistila, ako ďaleko som. Pred sebou som mala jediný cieľ, vypadnúť odtiaľto.
Skutočná hrôza ma zaplavila, keď sa jeho ruky obmotali okolo môjho pásu a zastavili ma v mojom zúfalom pláne.
"Ale, ale Margaret. Chceš sa hrať na mačku a myš?" sladko sa zasmial a pobozkal ma na krk.
Začala som kričať v nádeji, že ma niekto bude počuť. Ešte nikdy som necítila takú hrôzu, zúfalstvo, hnev a bezmocnosť v jednom. Kričala som akoby ma zaživa trhali z kože, akoby mi vyťahovali vnútornosti.
A potom som to začula.
Hlas, ktorý ma oblial láskou. Hlas, ktorý mi poskytoval ochranu. Spadol mi kameň zo srdca.
"HARRY!" kričal môj hlas so stonásobnou ozvenou. "Harry, som tu! Harry! Hangár!"
Otec mi pritlačil dlaň na ústa. "Tak ty neprestaneš? Nechcel som to takto. Nechcel, no ty mi nedávaš na výber. Budeme musieť odísť," hovoril mi do ucha, zatiaľ čo za odniekiaľ zvonku ozýval hlas: "Deborah!"
"Ocko, prosím, pusti ma," prosíkala som. Otec ma ťahal k lietadlu a ja som mala neblahé tušenie. Ale veď on nevie pilotovať lietadlo! Nevie!
"Deborah!" zakričal na mňa Harry. Mykla som sebou a otočila sa za milovaným hlasom. Stáli tam. Všetci. A Harry bežal ku mne. Nepremýšľala som nad tým, ako sa dozvedeli, že tu budeme. Hlavné je, že nás našli.
"Harry!" zakričala som tiež a vytrhla sa otcovi. Prebehla som len kus, keď ma potiahol za vlasy k sebe. Prekvapene som sa nadýchla, keď som pri spánku zacítila dotyk chladného kovu. Srdce mi zamrelo.
"Stoj, ak nechceš, aby to schytala," otcov hlas sa ozýval s nekonečnou autoritou a Harry zastal. Zmučene sa pozeral na ocka ako mi držal zbraň pri hlave. Jeho telo prúdilo zúfalstvom a strachom. No ja som ostávala čudne pokojná.
"Pusti ma ocko," šepla som a natiahla roztrasenú dlaň k jeho ruke, ktorou zvieral pištoľ. "Ubližuješ mi."
Tie slová museli mať zázračný účinok, pretože jeho ruka poklesla a ja som sa k nemu otočila tvárou.
"Deborah?" zaklipkal očami, akoby sa dostal z akéhosi tranzu. "Ubližujem ti? Ale to...som nechcel."
"Nechaj ma ísť," poprosila som ho a pohladila ho po zvráskavenej ruke. "Takto nebudem nikdy šťastná."
"Deborah," zasmial sa bláznivo. "Tak veľmi sa podobáš na svoju matku. Tak veľmi. Ľúbim ťa. Odpustím ti všetko, čo si urobila. Budeme spolu šťastní."
"Ale ja ťa tak neľúbim ocko," pridala som tvrdý tón. "Možno sa na ňu podobám. Ale ja nie som mama, tak to pochop."
"Ľúbiš jeho však?" mykol zbraňou smerom k Harrymu, ktorý sa nenápadne posúval bližšie k nám. "Neodpovedaj. Deborah, vráťme sa domov. Dám ti viac slobody, sľubujem. Do ničoho ťa nebudem nútiť. Môžeš si vybrať nejakú fajn vysokú školu tu v Anglicku. Už žiaden letný program, sľubujem."
Krútila som hlavou. "Nie, nie, nie."
Otec znovu zaklipkal očami. "Margaret? Prečo nejdeme domov?" Zase. Zase sa plietol. Blúznil.
"Margaret zomrela," hovorila som mu bezcitne. Videla som, ako sa mu skrivila tvár. "Odstrihol si jej krídla a zavrel ju k sebe do zlatej klietky."
"Nie, klameš!"
"Zabil si ju otec. Zabil," plakala som. Okolo ruky sa mi ovinulo niečo teplé. Obzrela som sa a uvidela Harryho, ktorý ma potiahol k sebe a perami mi naznačoval ,poďme´.
Rýchlymi krokmi, ktoré sa podobali na beh, sme vykročili k skupinke ľudí, ktorá nás čakala. Za nami sa ozvalo zvláštne kliknutie.
"Myslela si si, že ti dám na výber?" opýtal sa otec mrazivo. Otočila som sa. Ruku so zbraňou držal pevne, nasmerovanú na nás. "Ak nebudeš so mnou, tak s nikým iným. Vybrala si si jeho? Tak dobre."
Pištoľ natočil na Harryho a vystrelil. Všetko som videla ako v spomalenom zábere. Srdce mi búšilo v ušiach. Tu- tum. Tum. Tu-tum. Tum.
Letiaca kovová guľka mieriaca k nám si otáčavo predierala cestu vzduchom. Nemala som veľa času na rozmýšľanie, no viem, že keby som mala šancu všetko urobiť odznova, urobila by som to zase. Dvoma krokmi som sa presunula pred Harryho a stihla žmurknúť. Kov mi prenikol cez hruď a zanechal po sebe chladivé stopy.
Z hrude mi vyšiel piskľavý výdych. V ušiach mi bubnovalo, nič som nepočula. Necítila som, že padám. Necítila som, ako ma Harryho ruky oblapili a pritisli k sebe. Necítila som jeho dlaň na hrudi, keď sa zúfalo snažil zastaviť prúd krvi.
Pozrela som pred seba a zazrela otca, ako na nás šialene hľadí a ako zviera pištoľ pri svojej hlave. Chcela som naňho zakričať, no z úst mi vyšiel nejaký bublavý zvuk.
Ležala som na zemi a nad sebou som zazrela Harryho tvár. Mal slzy v očiach a jeho pery sa rýchlo pohybovali.
Zovrela som mu dlaň, no nie dostatočne silno. Chcela som mu povedať, ako strašne ho ľúbim. Že mu ďakujem za to najkrajšie v mojom živote. Za to, že ma ako jediný dokázal vytrhnúť z tých nevšedných dní a ukázal mi, ako treba žiť. Za tú lásku a pozornosť, ktorú mi venoval.
Snažila som sa nadýchnuť. Cítila som, ako sa mi kovová guľka zabára hlbšie a hlbšie do pľúc.
V bolestnej agónií som privrela oči a s otvorenou náručou privítala temnotu, ktorá ma obklopila a ktorá mi zakryla myseľ pred nekonečnou bolesťou.
 

1 person judged this article.

Comments

1 Maruš Maruš | 19. october 2012 at 16:48 | React

Nie, nie, nie, nie, nie, nie, nie, nie, NIE !!! ...teraz tam príde záchranný vrtulníkom aj s doktorom, trebárs aj s celým operačným tímom, to už nie je podstatné, tí ju oživia a stabilizujú natoľko aby prežila prevoz do nemocnice, tam jej vyberú guľku, a ona to prežije... O mesiac alebo možno menej sa pekne poberie domov, síce so zlymi spomienkami ale s Harrym, ktorí jej bude jemne bozkávať jej jazvu, a o pár rokov budú ich deti spolu s Ashleyiným a Zaynovím malinkým behať po záhrade... Presne tak to bude, však ? :)
Lebo aj keď si to napísala dokonalo, precízne, precítene a proste krásne, tento príbeh milujem až moc na to aby sa mi táto časť páčila... Preto neviem, či si prečítam tú ďalšiu ktorá bude možno posledná, lebo sa bojím že to tak nebude a ja budem v depke... Ale asi zase vyhrá zvedavosť :D

2 Kika Kika | 19. october 2012 at 17:10 | React

moja zlatá, toto si vybavíme! WHAT! THE! FUCK! to sa nerobí, nemôžeš mi povraždiť moje milované postavy v mojom obľúbenom príbehu! Nie Deborah! zbožňujem Deborah! nezabíjaj mi ju! She is mine!!! neubližuj jej! prekrásne píšeš, je to úúžasné, ale toto sa nerobí! prosííím, musí to prežiť, inak si to osobne s tebou prídem vybaviť! (a nebudem rozhodne sama) takže láskavo nejaký zázrak, čári-mári-fuk a je to!! (reveillo je tuším to zaklínadlo) a zachráň ju :) prekrásne to je, milujem, ako píšeš, ale uvedom si, že si to troška prehnala :D :D :D :D :D :D

3 Alexi Alexi | 20. october 2012 at 0:09 | React

Nevidím cez slzy na klávesnicu... toto čo je?! Nemôže zomrieť, proste nie! Ona musí byť predsa s Harrym, šťastná až do smrti... Prosím, nenechaj ju zomrieť, strašne som si obľúbila túto postavu a ja by som sa asi zbláznila ako jej otec, keby zomrela:D Ale je to neuveriteľne krásne napísane, nerozumiem, ako môže mať niekto taký talent ako ty, úplne som to preciťovala s ňou... je to proste úžasné!:) Len ju nenechaj zomrieť! Prosím, na kolenách prosím!:D :)) keep writing!:)

4 Klaudia Klaudia | 25. december 2012 at 21:45 | React

no mna asi zachránilo len to že to čítam až teraz a nemusím čakat na novú čast ..neviem či by som to vydržala :O .

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement