"On my darkest days I wear my brighest colors"

15. kapitola

17. october 2012 at 19:31 | Tyna |  Welcome to my life
Girls, som šťastná, dostala som jednotku z ekonomiky :D ja keď som to videla tú jednotku zakrúžkovanú na písomke tak som len povedala: Bitch please! :D ešte dobre, že učiteľka nevie po anglicky (lebo by som šla na koberec :D ), alebo vie? Never mind, I don't care :D dopísala som pätnástu kapitolu a pekne ju presekla tak, že sa končí otvorene :D takže vás budem napínať ako to len pôjde :D som zlá, ja viem :D Love ya :*


Deborah pohľad
Keď som stlačila zvonček na veľkej bráne, netrvalo dlho a otvorila sa. Rýchlo som vošla dnu a vydala sa po štrkovej cestičke rovno k domu. Nestihla som prísť ani ku schodom, keď ku mne vyletela Gina. V očiach sa jej zračili obavy.
"Slečna, konečne," pozdravila ma Gina a objala ma. "Váš otec, on je úplne...neviem ako to povedať. Sama uvidíte."
Vošli sme do domu a ja som sa porozhliadla. Nič sa nezmenilo. Ostával chladný a neobývaný ako vždy.
"Kde je?" opýtala som sa.
"Vo svojej izbe, idem ho zavolať," odvetila Gina.
"Fajn, budem čakať v jeho pracovni."
Vyšla som po schodoch s Ginou a zatiaľ čo ona išla na ďalšie poschodie, ja som vošla do dverí na pravo.
Posadila som sa do koženého kresla, no po chvíli som vstala. Bola som nervózna a nemohla som obsedieť. Stále som sa obzerala, čítala si názvy otcových kníh alebo sa len tak obzerala. Nikdy som nemala možnosť poobzerať sa tu a aj keď som sa nachádzala v takej zvláštnej situácií, nemohla som odolať zvedavosti.
Prešla som k masívnemu pracovnému stolu, kde bol notebook a pár pokrčených papierov. Bola som prekvapená, keď som si všimla vrstvu prachu na stole aj na fotkách, ktoré tam boli položené. Otec si dal záležať na tom, aby bola jeho pracovňa perfektná, no teraz som videla pravý opak.
Prekutrala som zásuvky. V prvej a druhej bolo nekonečné množstvo papierov, boli to kópie jeho prejavov a rôznych blbostí z parlamentu a zo Snemovne lordov.
Keď som otvorila poslednú zásuvku, srdce mi zamrelo. Na dne sa skrývala moja retiazka so sloníkom. Schmatla som ju a pozorne si ju obzrela. Nebola nijako poškodená a tak som si ju strčila do vrecka.
Práve keď som zásuvku zatvorila, dvere na pracovni sa otvorili a vošla Gina aj s otcom.
Vyzeral normálne, teda až na to, že mal na sebe pokrčený oblek, čo by si nikdy nedovolil.
"Nechám vás," povedala Gina pomaly a potom za sebou zavrela dvere.
"Deborah," povedal nežne a skrátil vzdialenosť medzi nami. Pohladil ma po líci a ja som mala čo robiť, aby som ho po tej ruke nepacla.
"Dúfam, že je ti jasné, že sa tu dlho nezdržím. Hovorím ti to už na začiatok. Nikdy tu nebudem šťastná. Nikdy nebudem šťastná pokiaľ tu budem s tebou," hovorila som a pritom si zhnusene obzerala celú pracovňu. Až teraz, z odstupom času si uvedomujem, že som tu nikdy nebola naozaj šťastná. Nikdy som tento dom, nepovažovala za svoj domov. Je to tu prázdne, mŕtve. Nechcem tu už viac byť. Nemôžem.
Otec prísne zovrel pery, no potom sa uškrnul a pozrel mi do očí. Zamrzla som na mieste. Jeho pohľad ma priklincoval, bol tak mrazivý, tak mŕtvy a necitlivý. Jeho úsmev bol krivý, pôsobil ľahostajne a arogantne.
"Myslel som si, že to povieš Margaret," šepol. Nestihla som sa ani začudovať nad tým, že mi povedal Margaret. Pocítila som ostrú bolesť na hlave a potom ma obklopila temnota.
~~~
Obklopovala ma ťaživá temnota, ktorá mi tlačila na hruď. V ušiach mi pulzovalo, oči som mala ťažké, nedokázala som ich otvoriť. Pomaly som do pľúc nasala vzduch a všimla som si zmenu vône. Nebolo tu cítiť zatuchnuté stránky kníh, vôňu čistých papierov a čistiacich prostriedkov. Nebola som v otcovej pracovni.
Do uší sa mi dostával hluk, tak zvláštne známy, no nevedela som ho zaradiť.
Pod sebou som cítila tvrdú zem, vedela som, že niečo nie je v poriadku, chcela som už konečne otvoriť oči.
Chvíľu som premýšľala nad tým, čo sa vlastne stalo. Prečo ležím na tvrdej a chladnej zemi? Odkiaľ ide ten hluk a prečo ma tak neznesiteľne bolí hlava?
Myslel som si, že to povieš Margaret.
Margaret. Margaret Jane Renlyová. Moja mama.
Prečo mi to povedal? Prečo ma tak nazval?
Pomaly som otvorila oči a zaklipkala nimi. Chvíľu som počkala, krútila sa mi hlava a bolo mi strašne zle. Ostrá bolesť v hlave nepovoľovala. Zdvihla som ruku a prešla si ňou presne tam, kde som cítila bolesť.
Na vlasoch som mala niečo teplé a lepkavé a viac som vedieť nepotrebovala. Nemusela som sa pozrieť na ruku, aby som vedela, že je to krv.
Dlaň som si obtrela do riflí.
Snažila som sa pomaly si sadnúť a podarilo sa mi to až na niekoľký krát, pretože sa so mnou všetko krútilo. Cítila som sa, akoby ma prešiel ratrak.
Srdce mi bilo až príliš rýchlo. Pohľadom som preletela okolie, v ktorom som sa nachádzala. Musela som počkať, kým si moje oči zvykli na to zvláštne tlmené svetlo. Keď som očami ešte raz preletela obrovský priestor, prišlo mi zle.
Nachádzala som sa na letiskovom hangári.
Panebože. Čo som tu hľadala? Kde je otec? Prečo som tu sama a mám taký otrasne zlý pocit?
"Haló?" ozvala som sa chrapľavo. Odkašľala som si a skúsila to znovu, tentoraz hlasnejšie. "HALÓ?"
Nič. Len ozvena môjho vystrašeného hlasu, ktorá sa ozývala sto krát hlasnejšie.
Roztrasene som sa postavila na nohy. Nedovolila som strachu, aby ma celú zaplavil. To by bolo to najhoršie, čo by sa mohlo stať. Všetko, čo teraz potrebujem je len štipka odvahy a chladná hlava.
"Je tu niekto?" ozvala som sa zase, aj keď mi bolo jasné, že keby tu niekto bol, už by si ma hádam všimol.
Bola mi ohromná zima. Mala som na sebe len rifle. Kabát a dlhý, pletený svetrík zmizli. Na sebe som mala len tielko so špagátovými ramienkami.
"Otec?" zavolala som tak hlasno, ako sa mi dalo. Pamätám si to. Rozhodla som sa vrátiť naspäť do nášho sídla. Rozprávala som sa s otcom. Spomenula som si na ten jeho mrazivý pohľad. Na jeho slová. Na ostrú bolesť. Jedinou cestou, akou som sa sem mohla dostať je len tá, že otec ma sem priniesol, keď ma omráčil. No na čo? Kde je?
"Ozvi sa mi."
Keď som sa začala cítiť naozaj hlúpo a bojazlivo, že som tu sama, ozvali sa kroky topánok na zaprášenom betóne.
So strachom som sa poobzerala okolo seba, no nikoho som nevidela aj keď sa kroky približovali a boli čoraz hlasnejšie. Nebol tu nik. Žiadna tmavá postava. Nikto.
"Otec!"
Nik sa mi neozval. Zobrala som nohy na plecia a začala utekať k východu, no zastavil ma hlas, ktorý mi začal naháňať zimomriavky.
"Deborah, stoj!"
Zastala som. Nemohla som poprieť, že otcov hlas vo mne vyvolával paniku a zdravú dávku strachu. Modlila som sa ku všetkým bohom, aby som sa dostala preč.
"Kde si?" zvolala som a poobzerala sa. Nikde som ho nevidela, no jeho hlas sa ozýval po hangári.
"Musíš mi to sľúbiť," ozval sa zase a ja som sa skoro rozplakala. Nie som odvážna. Nemám na to, aby som tu stála nebojácne, ako by to urobila väčšina hrdinov v telke. No ja nie som v telke. Toto je ozajstný horor.
"Čo ti mám sľúbiť?"
"Sľúb mi to Deborah. Sľúb to a ja ti sľúbim, že všetko bude tak ako predtým a ja ti odpustím."
 

3 people judged this article.

Comments

1 Alexi Alexi | 17. october 2012 at 23:08 | React

Coze??? Preco mi to robis!!:D Skvela, napinava cast, rychlo si prosim dalsiuuuuuu:)

2 Miriam Miriam | 18. october 2012 at 10:50 | React

Neni ten otec dajaky pedofil ??? :D :D Mozno prehanam (ako byva u mna zvykom) ale zacinam sa o nu bat ,musi odtade utiect a hlavne nech mu nic neslubuje :D :D

3 Kika Kika | Web | 18. october 2012 at 18:46 | React

riadny triler si nám tu urobila z toho :D i love it! dokonalé :) píšeš perfektne, toto je riadna pecka, milujem to! súrne potrebujem pokračovanie :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement