"On my darkest days I wear my brighest colors"

14. kapitola

15. october 2012 at 19:29 | Tyna |  Welcome to my life
Ľudkovia moji! Dokopala som sa k tomu, aby som pridala ďalšiu kapitolu. Mega dlhú na moje pomery. Hope U Like It :*


Deborah pohľad
Harry ma dosť nepríjemne prekvapil, keď ma ráno prišiel zobudiť s tým, že príde jeho mama.
"Tvoja mama? Prečo?" zjojkla som prekvapene.
"Chcem jej predsa predstaviť moju priateľku, hlupáčik," brnkol mi po nose.
"Prečo tak zrazu? Od kedy si to plánoval?"
"Vlastne mi to napadlo len včera," uškrnul sa.
"A kedy príde?" začala som sa vykopávať z perín.
"Vlastne je už na ceste," zasmial sa Harry.
"Čože? To si mi nemohol povedať skôr? Musím sa osprchovať a upraviť...a čo si mám preboha obliecť? Niečo elegantné alebo viac domácke? Aký štýl ma tvoja mama rada? Čo ak sa jej nepáčia tepláky? Oblečiem si niečo viac formálne? Čo tak kašmírový sveter? Alebo blúzku? Čo ak sa jej nebudem páčiť? Sleduje tvoja mama politiku? Čo ak neznáša lordov? A ja som dcéra jedného z nich, panebože!" začala som panikáriť a vyhadzovať svoje nové veci z Harryho skrine.
Harry ma umlčal bozkom. "Budeš sa jej páčiť aj keby si mala na sebe vrece od zemiakov."
Neverila som tomu. Neostávalo mi nič iné, ako zobrať si veľký huňatý uterák a ísť sa osprchovať. Nevedela som, koľko času mi ostáva a tak som sa len rýchlo opláchla a vyfénovala si vlasy. Jemne som sa nalíčila a nakoniec si na seba dala sivé tepláky, ktoré boli v najlepšom stave. Rozhodla som sa zapôsobiť na Harryho mamu tak domácky a bezstarostne.
Vyšla som z kúpeľni v podprsenke a prehrabala som kôpku veci na zemi, aby som našla svoj kašmírový svetrík.
"Hľadáš toto?" opýtal sa Harryho hlas škodoradostne. Vzhliadla som a uvidela, že drží kôpku hnedej látky.
"Hej, ďakujem," natiahla som sa poň, no Harryho ruka sa zdvihla vyššie, aby som nemohla dočiahnuť. "No tak Harry, teraz nie je čas na hry, ktovie, kedy tu bude tvoja mama, tak mi ho vráť, prosím ťa."
"Čo za to?"
"Žiadne vyjednávanie," nahnevane som sa ofučala.
"Hm, škoda."
Otvoril dvere a vyletel s mojím svetrom dole schodmi. Bežala som za ním a kričala na celý dom, no on sa mi len smial. Zoskočil posledné dva schody a pristál na zemi, spomalilo ho to a tak som skočila naňho a omotala sa mu nohami okolo pásu. Zvierala som ho ako kliešť.
"Styles, ty idiot, prestaň sa správať ako malé decko."
"A budem, Renlyová."
"Nevolaj ma tak."
"Pokiaľ ma ty nebudeš volať Styles."
"Nikdy, Styles."
"Neznášam ťa."
"Ja ťa nenávidím."
"Určite nie viac ako ja teba."
"Tak to si píš, že áno..."
"To je v poriadku Anne," ozval sa Niall a ja som si až vtedy uvedomila, že sme v preplnenej obývačke. "Hádkami a nadávkami si vyjadrujú svoju lásku. Je to síce divný spôsob, ale je to v poriadku."
Zoskočila som z Harryho a uvedomila si, že som v podprsenke pred celým osadenstvom Hlavného Stanu aj pred Harryho mamou. Vytrhla som kučeravcovi sveter z rúk a rýchlo si ho obliekla.
"Je to všetko tvoja vina," obvinila som ho.
"Čože? A to ako?"
Chcela som mu odseknúť niečo poriadne štipľavé, keď sa ozval ženský hlas. "Takže ty si to dievča, ktoré pomotalo Harrymu hlavu?"
Očervenela som. Harry ma postrčil bližšie k jeho mame. Chcela som naňho vybehnúť, nech do mňa nestrká, keď Anne podišla bližšie ku mne a objala ma.
Prekvapene som sa nadýchla. Jej hnedé vlnité vlasy ma pošteklili na tvári a zacítila som z nej vôňu medovníkov, škorice a čaju. Vôňu domova.
"Som Anne," odtiahla sa odo mňa a podala mi ruku.
"Deborah," odvetila som a potriasla jej rukou.
"Deborah? To je krásne meno."
Harry ma objal okolo pásu a zmierlivo sa na mňa usmial. "To najkrajšie."
Anne si nás premerala a potom sa spokojne usmiala. Zaviedli sme ju do kuchyne, kde sme si spoločne dali raňajky. Anne sa ospravedlnila, že Gemma, Harryho sestra, nemohla prísť lebo je na cestách po Európe.
Anne sa mi veľmi páčila, to, aká bola elegantná, to ako sa usmievala a ako hovorila s láskou o Harrym. Mysľou mi prebehlo, či by bola takáto aj moja mama. Či by sa jej Harry páčil alebo nie. No ja som si istá, že by z neho bola nadšená. Stopro.
"Ako ste sa vlastne s Harrym spoznali? A ako ste sa dali dokopy? Povedzte mi všetko," bola zvedavá.
Všetci, ktorí boli v miestnosti a tí, ktorí boli zasvätení sa pozreli na seba a rozosmiali sa.
"Vlastne je to veľmi vtipná historka," začal Louis a sprisahanecky na nás žmurkol. A tak sa do toho zapojili všetci až nakoniec prekrútili všetko, čo sa dalo, ale Anne sa na tom uvoľnene bavila, z čoho som mala radosť. Harry bol šťastný, Anne tiež a nakoniec aj ja.
~~~
Deň prešiel ako voda a pätnásteho novembra som stála opretá o stenu s kávou v ruke. Sledovala som zmätkujúcich ľudí na letiskovej hale, ako za sebou ťahajú kufre a nepatrne sa usmiala. No úsmev mi zamrzol, keď som v diaľke videla Harryho a chalanov, ako im už letenky skontrolovali a pomaly sa blížia ku mne. Smutne som sklopila zrak a nechcela si priznať, že by som sa najradšej zabalila do Harryho kufra. Prázdny kelimok som vyhodila do koša a čakala, kým prišli bližšie.
"Desať minút Harry," oznámil Liam a potom ma s chalanmi objal a rozlúčil sa. Harry pustil držadlo na kufri a pritiahol si ma k sebe. Tvárou som sa mu zaborila do hrude a plnými dúškami vdychovala jeho vôňu.
"Len štyri dni," zašepkal mi Harry do vlasov. "A potom už budeme spolu. Sľubujem."
Prikývla som a keď oznámili ich let, nechcela som ho pustiť. Ruky, ktorými som ho objímala akoby boli zlepené a nechceli pustiť. Rýchlo som ho pobozkala a odstúpila o dva kroky dozadu, pretože by som sa neovládla.
Horko ťažko som vyčarila na tvári úsmev. Oplatil mi ho, zobral si kufor a pomaly odchádzal. Sledovala som jeho chrbát so želaním, aby sa otočil. A on to urobil. S úsmevom mi zakýval a ja som mu poslala vzdušný bozk.
Povzdychla som si a vytáčajúc číslo taxikára som vyšla do upršaného počasia.
~~~
Prešiel ďalší deň a ja som sa zobudila na to, že mi niekto do ucha kričal: "Happy Birthday, dear Deborah."
Rozlepila som oči a pred sebou som uvidela Ashley ako sa usmieva od ucha k uchu. "Rýchlo poď dole. Čaká ťa tam darček. Poštár vyklopkáva od šiestej, vraj to má doručiť osobne."
"Čože?" opýtala som sa skôr pre seba a rýchlo si navliekla župán. Celá strapatá a nenalíčená som zletela po schodoch a zadýchane otvorila dvere.
Poštárová postava sa skrývala za obrovskou masou plyšu. S vďačným úsmevom mi podal gigantického medveďa a papier, ktorý som mala podpísať. Načarbala som naň svoje meno a buchla mu dverami pred nosom.
"Tss. Od dcéry lorda to bolo netaktné. Čakalo by sa, že práve ty budeš dodržiavať spoločenský protokol. Ani si mu nepoďakovala...," so šomraním odišla Ash do kuchyne.
Medveďa som presunula do obývačky, vedela som od koho je. Vôňa, ktorá sa z neho šírila mi bola tak dôverne známa.
Medveď mal na hrudi nápis Happy Birthday a okolo pásu pripevnenú kapsu, v ktorej niečo bolo. Nedočkavo som ju otvorila a v nej bola krabička s neznámym logom firmy. Otvorila som vrchnák.
Bol v nej šperk. Ligotavý náramok s polovicou srdiečka, na ktorom bolo z vnútornej strany vygravírované veľké písmeno H. S úsmevom som si náramok pripla na ruku. Bola to skvelá náhrada za moju, otcom ukradnutú retiazku so sloníkom. Aj keď s tou stratou sa nevyrovnám nikdy.
Na dne bol papierik a na ňom odkaz naškriabaný Harryho rukopisom:
I remember where we first kissed, how I didn't wanna leave your lips.
Zavrela som oči a nechala som spomienku na ten deň, aby mi zaplavila myseľ. Ešte teraz si presne pamätám ako sme sa s Harrym u nás doma hádali až to vyvrcholilo k bozku. Harry to opísal úplne presne. Nemohla som sa od neho odtrhnúť.
Ash prešla z kuchyne do obývačky s plnou tackou jedla. Uvoľnene som sa zasmiala. "Ashley Carterova, ak sa budeš takto prežierať, o pár dni budeš ako balón."
"Trhni si," odsekla a posadila sa. Pustila sa do zmrzliny a s plnými ústami sa spýtala. "Tak od koho je?"
Pritisla som si medveďa k sebe. "Od Harryho."
Ukázala som jej aj náramok a ona vyhlásila, že kým Harry nespoznal mňa, nikdy nebol tak romantický. Usmiala som sa práve keď mi začal vyzváňať mobil. Čapla som po ňom so želaním, nech je to Harry, no na displeji sa vyhodilo neznáme číslo.
"Tu Deborah Renlyová. Kto volá?" opýtala som sa, no v telefóne nastalo ticho. "Haló?"
Nič, len podivné šušťanie. "Fajn, niekto si robí srandičky?"
Vyťukala som neznáme číslo späť a čakala. Po dvoch sekundách to niekto zdvihol, no na linke bolo ticho.
"Kto je pri telefóne?" opýtala som sa s posledným dúškom slušnosti. "Viete čo? Robte si žarty z niekoho iného. Ja na to nemám chuť."
Chystala som sa zložiť, keď sa ozval chrapľavý hlas. "Deborah?"
Zamrzla som. "Oci? Si to ty?"
"Kde si Deborah?"
"Oci to je v pohode. Som v bezpečí, neboj sa o mňa," nemienila som mu pri prvom náznaku ľútosti vyklopiť, kde som.
"Kde si slniečko? Prídem po teba, daj mi adresu," nezmyselne šušlal do telefónu.
"Otec, upokoj sa a hlavne dýchaj. Som v poriadku rozumieš?"
"Deborah," do hlasu sa mu vkradol ten známy otcovský hlas, ktorý neznesie námietky. "Okamžite prídeš domov je ti to jasné?"
Naštvala som sa. "Neprídem. Otec ja už nie som malá. Mám osemnásť. Mám vlastný život."
"Len nepovedz, že si s tým faganom?"
"Som!" skríkla som do telefónu. "Čo teba po tom? Daj mi pokoj!"
Zložila som a hodila sa na pohovku vedľa Ash. Tá sa tvárila neutrálne.
"Otec?"
"Hej," odpovedala som a ťažko ovládala to, že ho tak strašne neznášam. Neznášam ho.
Viac som sa tým nezaoberala aj keď som sa dívala na mobil častejšie, než bolo potrebné. Čakala som aj na to, kedy mi zavolá Harry aj keď ten mal určite veľa práce s koncertovaním a autogramiádami.
Náladu mi nakoniec zlepšila Ash. Nemyslela som si, že tie debiliny s rozhádzanými hormónmi prídu na ňu tak skoro. V telke dávali titanic a ona začala nahlas plakať, keď Jack vyhral lístky na loď.
"Ty to nechápeš," so vzlykom sa ohradila. "Keby tie lístky nevyhral, nikdy by nezomrel."
Nechápavo som krútila hlavou a keď som celý večer nechcela počúvať jej fňukanie, prepla som na hudobný kanál, kde práve dávali live prenos našich chlapcov. Ash sa rozrevala a mrmlala, že jej chýba Zayn. Musela som pred ňou skryť mobil, určite by bola schopná zavolať mu a nástojčivo trvať na tom, že sa musí vrátiť domov. Zayn by to urobil.
Kývali sme sa do rytmu piesne What makes you beautiful a keď Harry dospieval, žmurkol do kamery a ja som mala dokonalý pocit, akoby vedel, že tu sedím, akoby vedel, že na nich čumím. Akoby to robil pre mňa.
Keď držal mikrofón, na ruke som si všimla jeho náramok. Strieborný s jemnou štruktúrou, na ktorom mal nejaký prívesok. Presne ako ten môj a ja som nepochybovala, že je to druhá polovica srdiečka, kde je vyrytá moja iniciálka.
~~~
Bola som v hale a akurát zametala. V celom dome bolo ticho až na šúchanie metly o podlahu. Neviem to vysvetliť, no zametanie ma upokojovalo. Nemusela som myslieť na to, ako zajtra príde Harry a na to, ako nenormálne sa teším.
Ashley ležala na pohovke a už dlho nič nehovorila, takže pravdepodobne zaspala. Metlu som oprela o stenu a prešla do obývačky. Mykla som sa, keď mi zazvonil telefón. Aj keď, nemala by som byť prekvapená. Od včerajška vyzváňa každých desať minút a stále je to otec. Raz hovorí smutným tónom, aby som sa vrátila domov, potom je nazúrený a prikazuje mi, aby som sa vrátila a ak to neurobím, nájde si ma. V oboch prípadoch som vsadila na ignoráciu, ktorá sa mi nevyplatila. Otca to totiž ani po ten stý krát neomrzelo.
"Áno?" ozvala som sa monotónne, keď som rýchlo zodvihla. No Ash sa aj tak strhla a otvorila oči. Unavene sa posadila a oprela o vankúše.
"Deborah," ozval sa otec a ja som pretočila očami. "Príď domov. Prosím, nemôžem tu byť bez teba, potrebujem ťa."
"A na čo? Aby si mal komu prikazovať čo má a čo nemá robiť? Aby si mi zakazoval stretávať sa s mojími priateľmi? Nie ďakujem."
Už som nebola milá, štval ma a poriadne. Nasadila som tvrdý tón, ktorý ma naučil práve on.
"Deborah no tak. Prepáč mi to. Prepáč mi všetko, čo som ti povedal alebo spôsobil. Prosím, príď domov, potrebujem ťa."
Chcela som mu odseknúť, nech prestane vystrájať a správať sa ako malé decko, no v mobile zašušťalo, ozvalo sa nejaké mrmlanie a potom som začula Ginin hlas.
"Slečna Deborah," šepkala, tak, aby ju nikto nepočul. "Viem, že nie je dobré, čo od vás budem žiadať, ale nemohli by ste sa vrátiť domov? Váš otec je na tom zle a ja sa bojím, že sa z tohto zrúti. Je na tom vážne zle."
Hovorila vážne a mne sa rozbúchalo srdce od strachu. "Volali ste lekára?"
"Áno, ale neprijal ho. Vystrájal a začal hádzať veci o stenu a kričal, že vás chce mať doma," hovorila znepokojene.
Nenávidela som sa za to, čo som povedala. V ten moment som sa chcela poriadne prefackať, ale to čo som vyriekla sa už nedalo vrátiť späť. Neviem, možno keby som už vtedy vedela, čo sa stane, nikdy by som to nepovedala. "Dobre Gina, upokojte ho. Prídem večer."
"Ďakujem vám slečna."
Zúfalo som sa pozrela na Ash, ktorá stála predo mnou a mračila sa.
"Dúfam, že ti je jasné, že ťa nikam nepustím a ak to bude potrebné, použijem násilie," zdvihla zaťaté päste a zašermovala nimi vo vzduchu.
"Ash, prosím ťa. Potrebujem tvoju podporu a nie bitku. Aj tak toho už mám dosť. Ak sa nevrátim, otec bude vyvolávať každú sekundu."
"Nepustila by som ťa, ani keby mi to Harry nebol prikázal..."
"Čože?" opýtala som sa a švihla po nej pohľadom ,rýchlo mi to povedz ak nechceš, aby som ti zobrala nutellu´.
"Nó," zvolala Ash a sklopila pohľad. "Harry mi prikázal, aby som ťa za žiadnych okolností nepustila za tvojím otcom."
"Čože?" opýtala som sa zase aj keď som pochopila. "On ti to prikázal? Ale ako mohol vedieť, že sa budem chcieť vrátiť?"
"Vraj ti volala Gina, keď bol ešte doma a nehovorila dobré správy. Len sa chcel poistiť, že neurobíš hlúposť," bránila ho.
"Dobre, to je teraz jedno," zamrmlala som. "Idem sa prezliecť a ty mi v tom nezabrániš. Vrátim sa domov, ostanem tam na pár dní, upokojím otca a potom znovu odídem."
"Naozaj? A čo ak sa nič nezmení?"
Povzdychla som si a zastrčila si mobil do vrecka riflí. "Ja neviem, myslím na to, čo je teraz. Nie na to, čo bude potom."
"Znovu sa vracať do dúpäťa hladného medveďa...," skonštatovala. "Si samovrah."
Vybehla som po schodoch do Harryho izby a do očí sa mi tisli slzy. No nie od smútku, ale od hnevu. Nechcela som si to priznať, ale zase som robila to, čo povedal otec. Len si zapíska a ja dobehnem ako poslušný psík. Dofrasa aj s tým!
Prezliekla som sa do pohodlných čiernych legín a na vrch som si dala teplý jesenný svetrík. Učesala som sa, nalíčila a vyčistila si zuby. Zo stoličky som si zobrala kabelku a napchala do nej mobil, kľúče a peňaženku. Rýchlymi krokmi som zbehla do haly, kde ešte stále stála Ash.
"Deb, prosím ťa, nerob to," zúfalo sa ozvala Ashley.
"Hovoríš to tak, akoby som mala ísť na most a skočiť z neho rovno do Temže," zasmiala som sa na jej obavách, aby som jej ukázala, že všetko je v poriadku.
"Myslím to vážne," zamračila sa.
Objala som ju. "No tak, kamoška. Vrátim sa skôr, než si stihneš uvedomiť, že som preč. Pôjdem tam len na pár dní, aby sa otec upokojil a nadobudol pocit, že všetko je tak, ako bolo. Ak budeš niečo potrebovať, okamžite mi zavoláš, je ti to jasné?"
Prikývla. "A čo Harry?"
Otočila som sa jej chrbtom a stiahla hrubý kabát z vešiaku. "Bude v pohode. Zatiaľ mu nič nepovieme, pretože by bol schopný vrátiť sa z koncertovania, len aby ma odvliekol späť. Nechcem im to pokaziť."
"Fajn," zašomrala. "Dávaj si na seba pozor!"
"Rozkaz šéfe," usmiala som sa na ňu, založila si okuliare a vyšla von. Zavolala som si taxík a polhodinu cesty v ňom som len čumela z okna. Taxikár ma vysadil o pár ulíc ďalej, určite by mu bolo divné, keby mal zastať rovno pred sídlom lorda. Nechcela som podstupovať zbytočné otázky.
Keď som sa približovala k obrovskému domu, kde som strávila prakticky len štvrtinu svojho života, čo znamenali vianočné a letné prázdniny, na chrbte mi naskákali zimomriavky. Nikdy to nebol môj skutočný domov. Nikdy.
 

2 people judged this article.

Comments

1 Áňa Áňa | Web | 15. october 2012 at 19:40 | React

Máš krásné příběhy!:)

2 Alexi Alexi | 15. october 2012 at 22:06 | React

Nadherna, dlha cast!:)) Mozes mat take dlhe kapitolky castejsie:D Ale uplne krasne si to napisala a milujem tvoj opis ich lasky, je taka sladka a vsetko, co k tomu patri:) Len dufam, ze sa u jej otca nestane nieco prilis zle, uz sa neviem dockat dalsej castiiii!:)))

3 Maruš Maruš | 16. october 2012 at 14:42 | React

Veľmi sa bojím ako toto dopadne, ale teším sa, je to úžasné ;)

4 Kika Kika | Web | 16. october 2012 at 18:58 | React

wau :D perfektná časť :) zbožňujem tvoje písanie, máš neuveritený talent, si skvelá :D bojím sa o ňu, prosííím, nech je v poriadku :) prekrásne, love ya :*

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement