"On my darkest days I wear my brighest colors"

9. kapitola

30. september 2012 at 12:53 | Tyna |  Welcome to my life
A je to tu. Deviatá kapitola. :D Ani si neviete predstaviť, čo sa odohráva v mojej hlave. Prečítala som skvelú knižnú trilógiu a teraz mám chuť kričať, trieskať si hlavu o stenu a nariekať nad tým, prečo sa nemôžu knižné a fiktívne postavy zjaviť v mojom živote. A tiež premýšľam nad tým, prečo je môj život taký nudný, fádny a proste..nezáživny (to je to isté). Chcem nejaké dobrodrúžstvo, chcem akciu, lásku, romantiku a neviem, čo ešte. A viete o čom premýšľam? Že napíšem nejaký príbeh o mojich snoch a o tom, aký je môj život v mojej hlave. A poviem vám, že je úplne perfektný. Možno ho začnem písať a potom ho sem hodím (no nebude sa týkať 1D - neskôr to vysvetlím). Ľúbim vás.
Kikuš? Venujem ti túto kapitolu. Ďakujem za tvoje slová, nevieš ako ma to povzbudilo. A raz v blízkej alebo ďalekej budúcnosti sa stretneme. Verím tomu. A potom ti poďakujem :* Ľúbim ťa a ľúbim aj tvoje príbehy.
Here it is....


Deborah
"Slečna Deborah, prosím vás. Musíte niečo zjesť. Čo povie váš otec, keď príde?"
Gina predo mnou držala lyžičku s horúcou zeleninovou polievkou. Sledovala som ako sa para dvíha ku stropu a mizne. Nemala som chuť na jedlo. Nemala som chuť na nič. Otec ma ničí. Ničí mi život a momentálne je mi úplne jedno, čo povie. Vlastne, bolo by lepšie keby vôbec neprišiel.
Odvrátila som tvár, aby som jej dala najavo, že nechcem. Nemohla som totiž otvoriť ústa a prinútiť sa povedať to nahlas. Pery som mala ako zlepené lepidlom a keby sa mi ich podarilo otvoriť, hlasivky by mi nedovolili vydať žiadny súvislý zvuk.
Mobil, ktorý mi Raul opravil a položil na stolík vyzváňal ako divý. No ja som ho ignorovala. Nechcela som vedieť, kto volá aj keď mi to moje podvedomie stále predostieralo.
Skutočné peklo nastalo až vtedy, keď domov prišiel otec. Pritiahol si červenú čalúnenú stoličku bližšie k mojej posteli a s vážnym výrazom si sadol.
"Gina mi hovorila, že si nič nejedla," začal a prekrížil si nohy. Sledoval moju reakciu. Ja som ležala opretá o vankúše, ruky zložené na hrudi a celá prikrytá perinou. Oči som mala červené a strašne ma pálili, pretože som vôbec nespala. Nočné mory a slová môjho otca ma mátali vo dne v noci.
"Aha," povedal otec nevzrušene, keď som mlčala. Vystrel sa a zložil si ruky na hrudi. "Nemieniš sa so mnou rozprávať?"
"A o čom?" pretisla som cez zuby, tak že mi bolo sotva rozumieť.
"Deborah," ozval sa otec nežne a pokúsil sa ma chytiť za ruku, no ja som ju rýchlo odsunula. Zamračil sa. "Dúfam, že vieš, že to robím pre tvoje dobro. Na ničom inom mi nezáleží."
Tie slová ma mučili, akoby mi na holú pokožku priložil rozpálený kutáč. Ešte dlho sa mi ako duniaci vietor ozývali v hlave až kým som sa bolesťou nemykla.
Začala som sa smiať ako blázon. "Klameš mi. A hlavne klameš sám seba. Robíš to len pre seba. Pre svoju kariéru. Nikdy ti nešlo o moje dobro. Ty nevieš, čo je pre mňa dobre, otec," posledné slovo som vypľula ako nejakú nadávku.
"Ja jediný viem, čo je pre teba dobré," zašepkal naštvane a zúrivo si ma premeriaval. "S tým chlapcom ťa nečaká žiadna budúcnosť. To by si ma chcela opustiť a nechať ma tu samého? Ľúbim ťa Deborah," šepol a pohladil ma po líci. V očiach sa mu zvláštne zaiskrilo až mi na chvíľu ostalo zle, ale neodtiahla som sa.
"Nikdy by som ťa nenechala samého," klamala som zúfalo. Potrebovala som nádej, že ak toto je jediný otcov problém, tak sa všetko vyrieši. "Ale ľúbim aj jeho."
Láska a nežnosť mu z tváre zmizla. Nahradila ho zúrivosť a hnev. Postavil sa tak prudko, že sa stolička prevrátila a s buchotom dopadla na zem. Vystrčil prst a rozhorčene ním zamával pred mojou tvárou.
"Neľúbiš ho. Zabudneš naňho, rozumieš mi?"
Prestrašene som si chytila sloníka na retiazke a pohladila ho prstami. Bol to taký reflex alebo skôr zvyk, ktorý som teraz stále opakovala. Potrebovala som nádej, niečo hmotné, čo by ma dokázalo upokojiť. Čo by mi pripomenulo, že dni s Harrym neboli len môj bláznivý výmysel. Otcovi zaletel pohľad na môj krk a oči sa mu zablýskali poznaním.
"To ti dal on?"
Nečakal na odpoveď. Natiahol sa ku mne a oblapil retiazku svojími prstami. Silno potiahol a strhol mi ju z krku. Preglgla som.
"Vráť mi ju!" zasyčala som naštvane. No otec ma ignoroval. Vložil si retiazku do vrecka na saku a bez slova odišiel.
Sklamane som sa zosunula do vankúšov a snažila sa zahnať tie prekliate slzy, no tie si našli zábrany a vyliali sa z okraja môjho oka. Zachvátil ma nezmyselný pocit straty, keď som retiazku na krku necítila. Potrebovala som ju. Bola od neho.
Pošúchala som si červené miesto na krku, kde mi otec strhol retiazku.
Premýšľala som nad tým, aké by to bolo, keby tu mama bola. Keby nezomrela a bola tu s nami. Zastala by sa ma? Alebo by mala rovnaký názor ako otec? Som si istá, že ona by ma pochopila. No možno, by som to tak nechcela. Ja by som bola šťastná, no ona by to tu ticho trpela.
Takto zlé to so mnou bolo dva týždne. Nič som nejedla, sem-tam sa Gine podarilo do mňa niečo natlačiť, no kvôli mojej hrči v hrdle som mohla jesť jedine jogurt. Bola som zastrčená v izbe, nechodila som von a otcovi to bolo očividne jedno. Poslal mi doktora, no ten mi veľmi nepomohol. Predpísal mi nejaké tabletky, ktoré som aj tak nejedla.
Sedela som na posteli a myslela si, že to bude zase raz ten istý deň, keď budem civieť do steny a zvierať všetky moje plyšáky, keď mi zazvonil mobil. Dosť ma to vyľakalo, keďže mi už dva týždne nikto nevolal. Natiahla som sa po mobil, vlastne to bol taký reflex. Gina ma pozorne sledovala z kresla, kde čítala knihu.
Stlačila som prijatie hovoru a mobil si priložila k uchu, no neozvala som sa.
"Deborah, si to ty?" ozval sa ustaraný dievčenský hlas. Povzdychla som si. Ash. Moja najlepšia kamarátka.
"Áno," pretisla som cez zuby apaticky. Prekvapilo ma, aký mám chrapľavý hlas. No ju zrejme prekvapil môj tón. Toľko apatie a necitlivosti v jednom. Po rozhovore s otcom som s nikým nehovorila. Úplne som sa do seba uzavrela.
"Téda, Deb. Pripravila si nám veľa starosti. Chlapci sa na teba pýtajú. Počkaj, dám reproduktor..."
Chcela som namietať, no v mobile niečo zašušťalo a potom som začula hlas chlapcov z 1D.
"Kde trčíš Deb? Naša mrkva je bez teba veľmi smutná," ozval sa Louis. Chcela som sa rozplakať. Tak veľmi mi chýbali. Chcela som ich všetkých objať, vidieť ich.
"Som chorá Louí," zabrblala som. Slzy ma začali opäť štípať v očiach.
"Príď k nám. Dáš si Liamove lievance a hneď ti bude lepšie," ozval sa Niall. Bolo toho na mňa dosť. Pustili sa mi slzy. Zasmrkala som.
"Leprechaunt, ani nevieš, ako mi chýbaš."
Chvíľu bolo ticho. "Aj ty mi chýbaš Deb. No je tu niekto, komu chýbaš viac."
Chvíľu bolo počuť šumenie a potom: "Deb?" opýtal sa hlas, ktorý mi znovu rozbúchal srdce. Vrátili sa mi všetky spomienky, ktoré som chcela zabudnúť. Zľakla som sa. Nechcela som ho počuť. Veľmi to bolelo.
"Nevolajte mi," zamrmlala som a mobil vypla. Zakrútila som sa do periny a snažila sa zaspať.
O týždeň som mala nečakanú návštevu. Gina na mňa kričala z prízemia a ja som vedela, že musím ísť za ňou, pretože bude kričať ďalej a mne išla puknúť hlava. Naštvane som rozkopala periny a v tričku veľkosti XXL som sa pobrala dole schodmi. Drevená podlaha ma na bosých nohách chladila, no ja som to nevnímala. Nohy sa mi podlamovali, svaly som mala úplne stuhnuté, pretože som dlho ležala. Dotrepala som sa do salóna, z kadiaľ som počula Ginu.
Keď som zbadala štyri vyškerené tváre a dve ustarostené, otočila som sa na päte, no Gina ma chytila za zápästie.
"Mali by odísť Gina," povedala som apaticky. "Otec nesmie vedieť, že tu boli."
"To nás ani nepozdravíš?" opýtal sa ma Niall smutne. Otočila som sa a ostala stáť na jednom mieste. Hľadela som na írskeho chlapca. Chcela som mu povedať, aby tu ostal. Aby sme spolu naštvali Louisa, aby sme ukradli laky na vlasy Zaynovi. Mám ho veľmi rada. Cítila som k nemu úprimnú súrodeneckú lásku a keď ma tie jeho modré oči prebodávali, odvrátila som pohľad. Musia odísť. Ubližuje mi pohľad na nich.
"Nechám vás tu," ozvala sa Gina. "Nebojte sa slečna Deborah. Váš otec príde len večer. Nič mu nepovieme."
Chcela som namietať. Otec mi zakázal stretávať sa s...ním. Musím myslieť na to, že by to ublížilo jeho kariére. Nesmú tu byť.
Deborah, si smiešna, pomyslela som si. Buď sebecká. Myslí na seba, presne ako to robí tvoj otec.
Gina odišla a ja som tam stála len tak. Nepozrela som na nich. V hlave som mala prázdno ako ešte nikdy nie. Všetci na mňa pozerali, no nakoniec sa Ash zdvihla a prišla ku mne. Pozrela mi do tváre a objala ma. Stála som tam ako socha. Objatie som jej neopätovala. Viem, že to nebolo pekné, veď s ňou sa stretávať môžem. No ubíja ma to. Ona je slobodná, je šťastná so Zaynom. No mňa otec úplne zničil.
"Nenávidím ho," šepla som. "Ublížil mi."
Ash po tvári stiekli slzy. "Tak nehovor. Len ti chce dobre."
"Ty to nechápeš," skríkla som a vytrhla sa jej. "Dlho to nevydržím. Ubližuje mi. Nakoniec sa mu podarí zničiť ma, presne tak, ako to urobil s mamou."
Chytila som sa za hlavu, ktorá mi išla puknúť od bolesti. Liam, ktorý sa opieral o krb pribehol ku mne a pevne ma chytil. Posadil ma na kožené kreslo a ja som sa schúlila do klbka.
Harry
Chalani a Ash ma nakoniec prehovorili, aby som išiel s nimi do sídla Renlyovcov. Nechcel som tam ísť. Nechápal som túto situáciu. Potreboval som Deborah. Aspoň naše hádky. Aspoň pohľad na ňu. No zakázali mi to. Bolo to od jej otca trápne. Nemá právo jej zakazovať s kým sa má a s kým nemá stretávať, no ja som s tým nemohol nič robiť a to ma na tom celom štvalo najviac.
Ash mi povzbudivo stisla ruku, keď sme čakali v salóne pre hostí. So stiahnutým hrdlom som sa poobzeral po obdĺžnikovej miestnosti, kde som Deborah prvý krát pobozkal. Dokonca sme sedeli presne na tej istej pohovke, kde som s ňou ležal. Nedokázal som zabrániť náhlemu prílevu myšlienok a spomienok.
Gina ju zavolala a potom nám uvarila teplý čaj. Nervózne som si prehrabol hnedé kučery. V momente som stuhol, keď som začul tiché našľapovanie a keď sa otvorili dvere, v závane vzduchu sa ku mne priniesla úžasná vôňa. Taká zvláštna presne ako ona. Sladká, ktorá vám pomotá hlavu a zároveň ostrá a pikantná, ktorá vo vás vyvolá vzrušenie. Presne taká vôňa vystihovala Deborah.
Zdvihol som pohľad, no ona sa na mňa ani nepozrela. Zalapal som po dychu, keď som si premeral jej tvár. Nebola to ona. Nebola to moja Deborah. Z očí jej zmizla tá večná iskra. Tá drzosť a provokatívnosť. Teraz tam ostala hlboká depresia, smútok a apatia. Bola zničená, videl som to na nej. Pokožka jej zbledla a tesne jej obopínala lícne kosti a bolo vidieť, že je chudšia. Bolel ma pohľad na ňu. Chcel som vyskočiť a objať ju, povedať jej, že je to v poriadku, no Liam ma varoval pohľadom.
Ash priskočila k nej a so slzami v očiach ju objala.
"Dlho to nevydržím. Ubližuje mi. Nakoniec sa mu podarí zničiť ma presne tak ako to urobil s mamou," hovorila zúfalo. Nechápal som to. Nevedel som, čo sa stalo s jej mamou, no teraz ma to ani nezaujímalo. Pozrel som na ňu.
Chytila sa za hlavu a zakolísala sa. Vyskočil som na nohy, no Liam bol rýchlejší a priviedol ju ku kreslu, kde sa schúlila a zavrela oči. Nevydržal som to. Prišiel som bližšie a kľakol si pred ňu. Dotkol som sa jej ľadovej ruky až sa strhla.
Začala krútiť hlavou. "Choď preč. Nesmieš tu byť."
Objal som ju okolo pliec a pritiahol si ju k sebe. Snažila sa ma odstrčiť, no ja som ju pevne držal. S hlbokým nádychom sa do mňa zakvačila a rozplakala sa. Úplne sa zrútila.
Rukou som naznačil, aby nás tu nechali. Počúvli ma a rýchlo vyšli von a zavreli za sebou dvere. Deborah plakala niekoľko minút v kuse a ja som ju hladil po chrbte.
"Ubližuje mi," šepla. "Nechcem tu byť. Nenávidím to tu."
A potom sa rozhovorila o tom, na čo som bol strašne zvedavý. Začala hovoriť o jej mame.
"Keď mama spoznala ocka, mala len dvadsať tri rokov. Milovala ho. Tak strašne ho milovala. V lete sa zobrali a ona bola titulovaná ako Lady Margaret Jane Renlyová. Mala všetko na čo si spomenula. A potom som sa narodila ja a ona bola najšťastnejšia na svete. No otec na ňu postupom času začal zabúdať. Stále bol zažratý v práci a ona veľmi trpela. Začala ho nenávidieť. Bola ako slávik zavretý v zlatej klietke. Všetko na okolo je ako z rozprávky, ale na čo to komu je, keď nemá svoju slobodu? Všetko to pretrpela len kvôli mne. No viem, že ju to ničilo. Často sa s otcom hádala pre jeho robotu, no on stál za svojím a raz vyhlásil, že nič nie je dôležitejšie ako jeho práca a dobro pre anglickú krajinu. Veľa plakala, no keby mohla, viem, že by odišla. Že by ho opustila, no chcela, aby som vyrastala tu, kde by mi nič nechýbalo."
Ostal som tam s otvorenými ústami. Nikdy som si nemyslel, že lord Renly je taký zlý človek. Zdal sa mi ako fajn chlapík, keď som ho videl na tom večierku.
"Potom zomrela. Dostala rakovinu," šepkala s plačom. "Zničil ju. No nikdy si nepripustil chybu."
 

1 person judged this article.

Comments

1 Kika Kika | Web | 30. september 2012 at 14:59 | React

:O na toto sa oplatilo čakať :) mala som ešte málo depresívnu náladu, ale nevadí :) je to dokonalé, je mi jej tak ľúto, píšeš úžasne, ďakujem za túto časť, ani nevieš, čo to pre mňa znamená :) inak, ty si vymazala posledný príspevok? musela som si pozrieť, čím som si toto zaslúžila (ach, tá skleróza :D) a nie je to tu :) never mind :) ľúúúúúbim ťa a viem, že sa raz stretneme :) musíme, ja Vás chcem všetkých stretnúť :* ani nevieš ako :) dáš fb? alebo ja tebe? inak, nejdem ťa prepadnúť, ale kde bývaš? ja v Prievidzi, nie si z blízka?? náhodou??

2 Tyna Tyna | 30. september 2012 at 15:59 | React

[1]:- hej posledný článok som vymazala, pretože bol plný depresie, ale neboj, na tvoj komentár si pamätám :D ak chceš, tak môžeš dať fb ty mne... :-) bývaš v Prievidzi? uuuf O.o ..to je odo mňa dosť ďaleko, ja bývam na horehroní..kraj - Banská Bystrica...teraz kukám Google mapy a od BB to nie je veľmi ďaleko.. :D určite sa raz stretneme :D musíme... :*

3 Kika Kika | Web | 30. september 2012 at 17:27 | React

http://www.facebook.com/kika.lalikova?ref=tn_tnmn nech sa páči :* a ďakujem za dokonalý komentár, na ktorý teraz nestíham odpísať, ale čoskoro to spravím :) love u :*

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement