"On my darkest days I wear my brighest colors"

Dcéra slnka

25. august 2012 at 17:25 | Tyna |  Jednodielky
Panebože. Neverím, že to sem dávam. Upozorňujem, že táto jednodielka nemá nič spoločné s 1D, ide len o akýsi...výkrik do tmy, alebo ako by som to mala povedať. Jedoducho nie je to nič, čo by malo hlavu alebo pätu. Je to chaotické. Nehľadajte v tom nijakú hlbokú myšlienku. Je to len hlúposť, ktorá ma dnes napadla.
Takto chaoticky to vyzerá v mojej mysli, keď ma napadne nejaký príbeh. Je to len počiatočná myšlienka, ktorú treba vždy rozviesť, no mne sa teraz nechce, tak vám to tu šupnem len tak.
Zajtra bude WTML. I promise :*



Pred tým, ako som vstúpil na pláž, vyzul som si sandále.
Možno to boli len sekundy alebo minúty, možno hodiny, čo som sa prechádzal po pláži. Čo som kládol bosé nohy na horúci piesok a sledoval ako slnko sfarbuje oceán na krvavo červenú farbu a pomaly sa ukrýva za horizontom.
Sadol som si na zem a nechal malé vlnky, aby mi obmývali nohy. S každým závanom vetra sa ku mne doniesla vôňa slanej vody a chalúh.
So spokojným výrazom na tvári som sledoval malé deti neďaleko. Vždy chodili blízko k vode a keď ich zasiahla studená voda, zapišťali a odskočili, no vždy sa vracali, aby to skúsili znovu.
Z myšlienok ma vytrhol podivne zastretý hlas a kým som stihol zareagovať, prisadlo si ku mne mladé dievča. Mohlo mať tak dvadsať rokov, viac nie. Malo zasnený pohľad a krásne ohnivé vlasy, ktoré mi pripomínali zapadajúce slnko. Nesmelo sa na mňa usmialo.
"Prišiel si pozdraviť slnko? Už mu neostáva veľa času," opýtalo sa ma jemným hlasom. Nechápavo som sa na ňu zahľadel, nepochopil som totiž jej zvláštnu otázku.
"Nie," odvetil som potichu. "Prečo by som to robil?"
"Pretože o chvíľu odíde," vysvetlila mi a ukázala pred seba. Nasledoval som jej pohľad a pochopil, čo chcela povedať. Ohnivá hviezda pomaly zapadala.
"Neprišiel som pozdraviť slnko. Chodím sem každý deň, popremýšľať a oddýchnuť si," prezradil som jej a ona sa usmiala. "Kto vlastne si? Ešte som ťa tu nevidel."
"Nemám meno," povedala a sklopila pohľad. "Pokiaľ vieš, kto si, meno nie je dôležité. Ja som dcéra slnka."
Ešte teraz si presne pamätám, akým tónom to povedala. Neprejde deň, kedy by som nespomínal na to, ako som sa chcel zasmiať na jej odpovedi. No ona to hovorila celkom vážne a tvárila sa, ako by mi povedala veľké tajomstvo.
"A ja som syn Santu," zašepkal som tajomne. Zatvárila sa smutne a zamračila sa. Chvíľu mlčky hľadela do diaľky, no potom sa opäť otočila ku mne. Posledné lúče slnka sa jej odrážali vo vlasoch a zazdalo sa mi, akoby zbledla.
"Prosím, nesmej sa mi," povedala. "Vždy sa mi všetci posmievajú a myslia si, že som bláznivá. No je to pravda. O chvíľu nastane môj čas."
"Aký čas?" opýtal som sa jej zvedavo.
Neisto sa usmiala. "Odídem. Odídem za slnkom."
"A kam?" naklonil som sa k nej netrpezlivo.
"Tam," ukázala mi prstom. "Po vode, až tam, kde sa oceán dotýka jeho ohnivých lúčov. Tam pôjdem. Odídem za slnkom."
"Ale prečo by si to robila?" nechápal som. Odvrátila pohľad a pery sa jej zachveli. Postavila sa na nohy a ja som ju rýchlo nasledoval. Bol som zmätený z tohto zvláštneho stretnutia a aj z tohto dievčaťa. To, čo hovorilo, nedávalo zmysel. No ona bola odhodlaná a presvedčená svojou pravdou. Nechápal som to až do chvíle, kým ma tiež nepresvedčila.
V očiach sa jej zaleskli slzy. Roztiahla ruky v širokom geste. Akoby chcela niekoho objať. Akoby chcela objať slnko.
Pozeral som na ňu čoraz naliehavejšie, no ona predo mnou mizla. Strácala sa, bledla až tam nakoniec nikto nestál.
So strachom som sa poobzeral dookola, no ľudia na pláži, akoby nič nevideli. Ignorovali ma, nevšímali si ma, takže nemohli vidieť, ako zmizla.
Nervózne som si prstami prešiel po strnisku na brade a premýšľal. Stále som počul jej jemný hlas, akoby mi to hovoril do ucha: "Za slnkom. Za slnkom."
"To robí len tá únava," šepol som si pre seba. "Nebola tu. Nikto tu nebol."
Obul som si sandále a v domnienke, že som si to všetko len predstavoval som odišiel domov.
Bolo to zvláštne stretnutie. Bol som z neho omámený. Neveriacky som sa každý deň v tom istom čase vracal na pláž. Už som ju viac nenašiel, aj keď sa mi niekedy zdalo, že moje oči postrehli ohnivé vlasy alebo zasnený pohľad. Ba dokonca sa mi niekedy zdalo, že sedí na pláži a kýva mi, no keď slnko zapadlo, ona odišla. Už nikdy viac sa mi neprihovorila. Raz alebo dva razy som to skúšal ja, no vždy odišla.
Odišla. Po vode, až tam, kde sa oceán dotýkal slnka.
 

4 people judged this article.

Comments

1 Kika Kika | Web | 25. august 2012 at 20:17 | React

wáááu :D krásne :*

2 Miriam Miriam | 25. august 2012 at 23:56 | React

owwww to je krasne a smutne zaroven

3 Alexi Alexi | 9. october 2012 at 0:19 | React

Boze, to co je?? Uplne si mi vyrazila dych, je to neuveritelne! Mas velky talent, rozvijaj ho, prosim!:) Dokonale to je:)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement