"On my darkest days I wear my brighest colors"

4. kapitola, part 2

21. august 2012 at 17:52 | Tyna |  Welcome to my life
Part 2...Hope U Like It :D



Naháňalo mi to zimomriavky. Nevedela som, z ktorej strany hlas ide. Zozadu nemôže, bola som tam ja. Nestihol by sa tak rýchlo presunúť. Ľavá strana bola slabou stránkou. Mal by na mňa priamy zásah, no nemal by sa kde kryť. Ja som sa mohla skryť a mohla by som doňho napáliť. To by neriskoval. Takže pôjde napravo, kde má najviac stien. Nadýchla som sa a pridala sa v speve k nemu.
"The way that you flip your hair gets me overwhelmed. But when you smile at the ground it aint hard to tell. You don't knooow...," spievali sme spolu a ja som dúfala, že Harryho to aspoň trochu vyvedie z miery. Bola som na seba pyšná. Moja vlastnosť (ktorá sa niekedy nevypláca) je, že si zapamätám texty piesni a to mi ich stačí počuť len raz. A dnes ráno som ich CD počúvala a tak sa mi to všetko dostalo do hlavy.
Plazila som sa ku okraju steny, kde som očakávala kučeravca. Pomaly som sa postavila a chvíľu počkala. Začula som šuchtavé kroky. Vyskočila som rovno pred neho.
"You don't know you're beautiful," zaspievala som a napálila doňho všetky moje balóniky celkom zblízka. Tvárou sa mu mihla bolesť a ja som pocítila zadosťučinenie. Usmiala som sa a zdvihla ruky a skríkla. Dokázala som to. Vyhrala som nad tým drzáňom.
Rýchlo som ho obišla a rozbehla sa k červenej vlajke, ktorá viala zapichnutá na kope vriec. Zdvihla som ju do rúk. Pocítila som úžasnú záplavu radosti. Otočila som sa, aby som to oslávila s mojím tímom, no všetci sa skláňali nad Harrym, ktorý sa zvíjal na zemi.
Dobehla som k ním, vlajku hodila na zem a pozrela sa na kučeravého. Na chvíľu som pocítila skutočný strach, keď som sa pozrela do jeho skrivenej tváre. Nikto k nemu nešiel, všetci sa pozerali, čo bude ďalej. Odhodila som aj zbraň a kľakla si k nemu, práve keď k nám dobehol Ben.
Plesla som Harryho po líci. Nereagoval, stále sa chytal za brucho. Snažila som sa mu odtiahnuť ruku, no nepovolila. No tak, paintball nemôže ublížiť.
Otočila som sa na Bena: "Pomôž mi."
"Mňa z toho vynechaj. Rád si pozriem jeho smrť," priateľsky sa usmial a posunul sa, aby mal na Harryho lepší výhľad. Ostatní sa len prihliadali a pozerali na moju reakciu.
"No tak Styles, prestaň sa hrať. Práve si mi skazil moju chvíľu šťastia z víťazstva," povedala som mu vážne, no on stále skuvíňal. "Ak nevstaneš, tak ti vyžehlím vlasy."
Nič. "Fajn, tak si tu zomri."
Chcela som vstať, no schytili ma pevné ruky a ja ani neviem ako, ležala som na chladnej tráve, ktorá ma pichala do rúk. Harry sa nado mnou hrozivo skláňal a pritláčal mi jeho zbraň k bruchu.
"Ani nevieš ako ťa neznášam," zašepkal.
"Nápodobne," odvetila som. "No vyhrala som. V tomto ma jednoducho neporazí nikto. Som tu na domácej pôde."
"Dobre, čo takto plavecké preteky?" navrhol, no ostatní, akoby precitli a zaskučali.
"Nie!" skríkli.
"Veď dobre, dobre, bol to len nápad," zamrmlal, no potom pozrel na svoju zbraň. "Mohol by som aspoň jednu strelu?"
Neveriacky som pokrútila hlavou a zhodila som ho o seba. "A teraz by sme mohli osláviť moje víťazstvo."
"Nandoooooooo's," skríkol Niall a ponáhľal sa prezliecť. Chcela som ho nasledovať, no zazvonil mi mobil. Keď som sa pozrela na meno volajúceho, zamračila som sa.
"Áno otec?" ozvala som sa do mobilu a premýšľala, prečo asi mi volá?
"Deborah, kde prosím ťa si?" opýtal sa. Hovoril nesústredene a ja som vedela, že určite niečo robí. Zase pracuje. Pozrela som na hodinky. Bolo niečo pred siedmou. Gina vravela, že sa tak skoro nevráti. Tak prečo je doma?
"Ále," prehovorila som unudene. "Som s priateľmi na paintballe, ale momentálne končíme. Zájdeme aj na večeru."
"Je mi to ľúto Deborah, ale budeš to musieť zrušiť," oznámil mi. Vôbec to nehovoril tak, akoby ho to mrzelo. Naplnilo ma sklamanie z toho, že mi rozkazuje. Nie je to fér.
"Prečo?" vyštekla som naňho. V živote by som si to nedovolila, ale teraz ma naozaj naštval. Vždy, vždy som súhlasila so všetkým, čo povedal a robila som to, čo mi prikázal. Chodila som na jeho stupídne večierky a iné blbosti a nikdy som sa ani slovkom nezmienila, že mi to prekáža. Ocko mi bude musieť dať väčšiu voľnosť, panebože. Očkom som zaletela k ostatným, ktorí sa na mňa pozerali.
"Po prvé, takto sa so mnou už nikdy rozprávať nebudeš," povedal autoritatívne. "A po druhé, urobíš, čo som ti povedal, je ti to jasné? Príď domov, pošlem ti Raula."
"Ale...," chcela som namietnuť, no otec už stihol položiť. Dofrasa, dofrasa. Kopla som do svojej zbrane, ktorá preletela na začiatok ihriska. Zlosť sa vo mne pomaly dvíhala a naozaj som sa snažila nerozrevať od hnevu.
"Všetko v poriadku?" opýtal sa Liam starostlivo. Premeral si moju tvár. Mala som chuť zakričať, že nič nie je v poriadku. Chcela som sa k nemu rozbehnúť a objať ho a rozplakať sa ako malé decko, ale nakoniec som pokrútila hlavou.
"V pohode," zamrmlala som.
"Tak môžeme ísť? Niall je určite hladný," povedal a chytil Danielle za ruku.
"Zabavte sa. Ja totiž musím ísť domov," zaškrípala som zubami a modlila sa, aby Harry tú poslednú vetu nezachytil, no podľa toho ako sa uškŕňal, veľmi pravdepodobne to počul. Neznášam ho!
Ashley sa ku mne pohla, ale ja som ju zastavila rukou. Ona jediná vedela, aký je môj otec. On totiž ešte stále žije v dome kamennej, ešte nepocítil zmenu vo svete. Och ako ja neznášam starých ľudí.
So sklesnutou tvárou som nasledovala ich veselý rozhovor. Rýchlo som sa išla prezliecť do Benovej búdky. Zlosť vôbec neustupovala a ja som sa pripravovala na vážny rozhovor s ockom. Takto to ďalej nejde. Celý rok okrem Vianoc a leta som bola v otrasnej francúzskej škole a keď už prídem domov aj tak nemôžem robiť, čo chcem. Vadí mi to.
Vyšla som von a špinavé oblečenie som si strkala do ruksaka. Objala som Bena a dala mu pusu na líce a potom sa pobrala za ostatnými von. Počkali so mnou, kým neprišiel Raul aj s autom. Ruksak som hodila do auta a potom sa s každým rozlúčila. Na Harryho som zazrela no naopak s Niallom sme si dali dlhé objatie.
Raul si slušne odkašľal, aby mi dal na známosť, že máme ísť. Smutne som sa na nich usmiala a potom nastúpila do auta. Stiahla som si tmavé okienko a zakývala im. V aute som ešte vymýšľala, čo všetko poviem otcovi, aby to vôbec zabralo. Keď sme vchádzali na náš pozemok, musela som si nahlas povzdychnúť. Vydržím to. Musím ešte kúsok pretrpieť, než budem mať osemnásť, čo je o pár týždňov. A potom sa odsťahujem.
Ani som nepočkala, kým Raul zastaví. Vyskočila som z idúceho auta rovno na štrkovú cestu a ponáhľala sa do domu. Tak ako vždy som trieskala dverami, ani som si nevyzula tenisky. Mierila som si to rovno do otcovej pracovne, keď ma zastavila Gina.
"Váš otec je v jedálni," oznámila mi a ja som v sekunde zmenila smer a išla zase dolu po schodoch. Rozrazila som veľké krídlové dvere a porozhliadla sa po miestnosti. Dlhý stôl bol úplne prázdny, len na konci za vrchstolom sedel môj otec. Pred ním bola prestretá večera. V ruke držal telefón a niečo zúrivo vysvetľoval. Keď si ma všimol kývol rukou, aby som si sadla po jeho pravici.
Išla som k nemu a vytrhla mu mobil z ruky. "Otec sa musí navečerať. Zavolá vám zajtra."
Zrušila som hovor. Otec poriadne penil, pravdepodobne to bol niekto dôležitý, no mne to bolo úplne jedno.
"Si si vedomá toho, že si práve zrušila hovor s lady Conanovou?" opýtal sa ma nahnevane. Natiahol sa po mobil, ale ja som ho odsunula. Hodila som sa na stoličku vedľa neho.
"Potrebujem sa s tebou rozprávať," začala som, no on ma prerušil.
"Čo je dôležitejšie ako anglický parlament?" opýtal sa nahnevane. Táto jeho otázka sa ešte dlho vznášala vo vzduchu. Bolelo ma to. Zapichlo sa to do mňa ako obrovská ihla.
Postavila som sa a tresla päsťou po stole až ma zabolela. "Napríklad tvoja dcéra."
Otec prevrátil očami. "Prosím ťa, prestaň trucovať a správať sa ako malé dievčatko. Veľmi dobre vieš, že pracujem, aby si sa mala dobre," zašomral. "Chcel som ti oznámiť, že som ti na letné prázdniny pripravil perfektný program."
Otvorili sa mi ústa. Tak on s tým neprestane. "Ale otec...ja nechcem žiadny tvoj nudný program. Chcem si užiť prázdniny podľa seba rozumieš?"
"Dohovoril som Deborah," zrúkol po mne. Zdvihol sa, zobral si kávu a odišiel vytáčajúc číslo na mobile. Dokelu aj s ním. Mala som chuť do niečoho kopnúť alebo niečo rozbiť, no nakoniec som len so zvesenými plecami išla do postele bez večere. Nebránila som slzám zmáčať moju tvár. Každý človek raz musí ukázať, že aj jeho niečo trápi.
 

2 people judged this article.

Comments

1 Miriam Miriam | 21. august 2012 at 18:20 | React

skvele a nech znici toho uzasneho a zaroven hnusneho stylesa hh :))

2 Kika Kika | Web | 21. august 2012 at 22:35 | React

tá bitka so Stylesom sa mi páči :D je to dokonalé :*

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement