"On my darkest days I wear my brighest colors"

2. kapitola

18. august 2012 at 16:21 | Tyna |  Welcome to my life



Samozrejme, že som bola zvedavá na ockovo prekvapenie. Pretože, čo sa týka jeho prekvapení, niekedy bolo lepšie obávať sa, ako radovať. No vedela som, že nemá cenu sa ho ďalej pýtať. Včas sa to dozviem.
Prešla som dlhou chodbou od ockovej pracovne do mojej izby. Kufre ma už čakali pri posteli. Zamračene som si premerala svetlú miestnosť. Vyzerala tak chladne a neobývane. Izbu som prečesávala röntgenovým pohľadom a hľadala rozhádzané oblečenie alebo špinavú blúzku, ktorú som nechala pod posteľou. Všetko bolo dokonalé upratané, teda až na to množstvo prachu, ktoré sa usadilo na mojom nočnom stolíku a poličkách.
Akoby ma ani neočakávali. Akoby...zabudli alebo čo.
Rýchlo som zo seba zhodila mokrú uniformu a odkopla ju k dverám. Už ju nebudem potrebovať.
Dvoma krokmi som prešla k obrovskej dubovej skrini a vytiahla si z nej pohodlné domácke oblečenie, čo v mojom prípade boli staré sivé tepláky, na ktorých boli škvrny od čerešní (ešte stále ich chodím kradnúť!) a zelený teplý svetrík.
Keď som bola hotová, zatresla som za sebou dvere a pokračovala až ku knižnici. Ešte dodnes si pamätám, ako mi ocko zakazoval chodievať tam. Povedal, že niektoré police môžu byť uvoľnené a bol by veľmi nerád, keby na mne skončila kopa kníh. No ja som ho nepočúvala a do svojich pätnástich som mala prečítanú štvrtinu knižnice. Ten svet, svet kníh ma očaruje.
Nečujne som vkĺzla dnu a zamierila ku rebríku, ktorý bol pripevnený o kovovú konštrukciu poličiek, na ktorých boli naukladané tóny kníh. So zaklonenou hlavou som prechádzala názvy kníh, čo bolo dosť ťažké, keďže neboli zatriedené podľa abecedy alebo žánru.
Starec a more. Jana Eyrová. Anna Kareninová. Trója - Pád kráľov. Fantóm opery.
Až som nakoniec skončila s otrhaným výtlačkom Romea a Júlie, ktorý som čítala niekoľko krát.


Čo sa týkalo ockovho prekvapenia, nebolo to až také veľké prekvapenie. Keďže som sedela s knihou na parapete, videla som ako sa o piatej začali schádzať autá, pred našim domom. Vystupovalo z nich množstvo ľudí. Uškrnula som sa. Takže ocko mi pripravil uvítaciu party, tak ako každý rok.
Bola to pekná nuda, keďže som si nemohla pozvať hostí, nemohla som si vybrať ani miesto, kde sa bude konať. Ocko si totiž nevedel uvedomiť, že mám sedemnásť a že som už trochu veľká na domáce party.
Keď som knihu zaklapla, zrak mi padol na malú dodávku, ktorá zastala pred fontánou. Vystúpilo z nej päť chalanov a mne napadlo, že to budú čašníci na dnešný večer. Chcela som si ich bližšie obzrieť, no to už do knižnice vletela Gina v úhľadnom čiernom kostýme s veľkou červenou brošňou. Vlasy mala zase ulízané a ja som sa ani nesnažila presvedčiť ju, aby si ich nechala rozpustené.
"Slečna, bežte sa pripraviť," povedala mi zadýchane a vytrhla mi knihu z rúk.
Do izby som sa vliekla slimačím tempom, tak strašne sa mi tam nechcelo. Na malú chvíľu ma napadlo, že by som tam nešla, ale to by ocka chytil hysterický záchvat. Nestihla som za sebou ani zavrieť dvere a to už do izby vtrhol hurikán menom Gina.
Navliekla na mňa ružové šaty. Ružové, čo som komu urobila? Niežeby sa mi tá farba nepáčila, ale zo zásady som ju nenosila, pretože, keď sa dostala do styku s mojimi blonďavými vlasmi, vyzerala som ako barbie. Snažila som sa to Gine vysvetliť, ale ona ma ignorovala. Potom mi ešte povedala, nech sa nesnažím niečo vyviesť. Asi ma poznala príliš dobre, a tak som jej to musela sľúbiť. Jedinou útechou mi bolo to, že mi stačí, aby som tam bola dvadsať minút, potom sa ocko bude venovať svojim hosťom a na mňa úplne zabudne. To bude čas na to, aby som sa vytratila zo scény.
Presne o šiestej som zišla dlhým schodiskom až do záhrady, kde v tme svietili lampáše. Hostia ma slušne privítali a ocko ma potom ťahal od jedného človeka k druhému a samozrejme som ani jedného nepoznala. Určite to boli nejakí veľmi dôležití politici. S každým som si podala ruku a prehodila pár slov, no keď došlo na tie vážne témy, radšej som ubzikla.
Namierila som si to k preplnenému stolu a naliala si do pohára červený punč. Vypila som ho na jeden hlt, za čo ma Gina prevŕtala pohľadom. Už po dobrých desiatich minútach som sa začala nudiť, pretože toto sa skôr podobalo na pohreb než na party, kde by to malo žiť.
Dlaňou som si podoprela hlavu a pozerala na fontánu. Oči mi klipkali únavou a ja som premýšľala nad tým, či by si ocko všimol, keby som odišla. Sústredila som sa na šumenie stromov a pozerala si na malého mravca, ktorý liezol po stole.
Zrazu sa ozvalo brnknutie gitary, až som nadskočila. Pozrela som sa za seba a na malom pódiu uvidela päť chalanov ako stoja pred mikrofónmi. Uvedomila som si, že to sú tí, o ktorých som si myslela, že sú čašníci. A s ďalšou hrôzou som si uvedomila, že jedného z nich poznám. Nemohla som sa predsa zmýliť, čokoládová pleť a skoro čierne oči a nalakované vlasy som videla každučký deň v roku. To bol predsa ten Zayn, s ktorým Ash chodí. Ale, čo potom robí tu a navyše pred mikrofónom?
A potom som si spomenula, že Ash hovorila, že Zayn spieva v nejakej skupine. Svoju pozornosť som preniesla na ďalších štyroch, ktorí sa usmievali na hostí. Môj ocko prešiel ťarbavým krokom k ním a Zaynovi vytrhol mikrofón.
"Takže, Deborah, vitaj opäť doma," povedal do mikrofónu a s kývnutím na mňa pozrel, čo mi nebolo príjemné pretože odhalil moju skrýšu. "Na tvoje privítanie som ti dal zavolať skupinu One Direction. Dúfam, že sa ti to bude páčiť."
Chalani začali spievať. Toto sa mi bezpochyby bude páčiť, pomyslela som si sarkasticky. Panebože, toto je pop a ja pop nepočúvam. Ale to ocko samozrejme nevie. Keby sa trochu namáhal tak by vedel, čo počúvam. Dofrasa aj s takou robotou.
Nečujne som vstala a tak, aby si to nikto nevšimol som vkĺzla medzi stromy. Prešla som niekoľko krokov až k altánku, ktorý bol dosť ďaleko od otcových očí. Oprela som sa o lakované drevo a večerný vzduch mi do nosa doniesol vôňu kvetín a mokrej zeme. Nevšimla som si, ako dlho len tak stojím a premýšľam, no keď som začula kroky, strhla som sa.
"Kriste, veď to bolo horšie ako pohreb," zamrmlal nejaký hlas. Aj keď som nevedela komu patril, súhlasila som s ním. Sadla som si do kresla a ostala ponorená v tieni, aby ma nebolo vidieť.
"Aspoň sme si splnili úlohu a zaspievali tomu rozmaznanému dievčaťu. To ona odišla prvá a ukázala svoj nezáujem, takže teraz môžeme pokojne odísť aj my," zašepkal ďalší. Počula som kroky na dreve a o chvíľu sa vynorili priamo predo mnou, no zjavne si ma nevšimli.
"Nemôžeš vedieť, že je rozmaznaná Harry," ozval sa nový hlas.
"Prosím ťa," zašomral kučeravý chalan, ktorý sa volal Harry. "Pozri sa okolo seba Liam. Na to ako žije. Je to dcéra lorda. Ako sa dostaneme preč?"
"Ehm, ehm," zakašľala som. Prekvapene sa otočili smerom ku mne. "Môžete preliezť cez plot, teda, ak sa vám podarí prejsť pomedzi strážnych psov. Alebo jednoducho počkáte, kedy sa otvorí brána a zatiaľ sa na smrť unudíte touto "párty" ,"naznačila som prstami úvodzovky.
Zmätene tam stáli, no potom sa chlapec so svetlými hnedými vlasmi ospravedlnil. "Prepáč, nechceli sme ťa rušiť."
"Nerušili ste ma," ubezpečila som ich a vstala, aby ma bolo vo svetle lampáša vidieť. Zayn sa mi prizrel do tváre a potom otvoril ústa a ukázal na mňa prstom.
"Zatvor ústa. Vletí ti do nich mucha," povedala som mu, no on tam stál a civel na mňa.
Nakoniec sa zmohol na slovo. "Nie si ty náhodou Deborah?"
Nepatrne som sa usmiala. "Záleží podľa toho, kto sa pýta."
"Ty si Ashina kamarátka. Veľa mi o tebe rozprávala, no nikdy nepovedala, že si dcérou lorda," povedal mi Zayn.
Pokrčila som plecami. "Nestojí to za zmienku."
Zayn však pokračoval. "Určite ti o nás rozprávala, no ty nás asi nepoznáš. Ja som Zayn, toto je Niall, Liam, Louis a Harry."
Pozrela som na posledného člena, ktorý si ma so záujmom prezeral. Nedalo mi, aby som si nerypla za to, že ma predtým nazval rozmaznanou. "Ále, a kde si nechal okuliare a metlu, Harry?"
Zaskočilo ho to, no ostatní sa rozrehotali. Harry tam stál a nevraživo na mňa zazeral. Ja som sa nevinne usmiala, akože nič, no on sa pohol dopredu.
"A kde si ty nechala Kena?" opýtal sa ma. Nastalo ticho, nikto sa nesmial, čakali na moju reakciu. Mala som chuť toho kučeravca na mieste zaškrtiť, no podlo som sa usmiala a povýšenecky som si ho premerala od hlavy po päty.
"Páni, teba stretnúť v noci v lese, tak sa zakusnem do stromu a robím, že som suchá vetva," vytresla som a ostatní sa znovu zasmiali. Harry očervenel, prišiel bližšie a zúrivo ma chytil za ruku. No chalan, ktorý sa volal Louis prišiel k nám, odstrčil Harryho a postavil sa predo mňa.
"Páni, ešte nikto v živote Hazzu takto nezotrel. Budem na to pamätať," smial sa ďalej. "Musíme si niekedy vyjsť von. Alebo príď na náš koncert."
Nadvihla som obočie. Asi si nevšimli, že ich hudbu mám hlboko v... .
Louis si nevšimol môj pohľad. Prehrabával sa vo vreckách svojich červených nohavíc a nakoniec odtiaľ vytiahol zdrap papiera a odniekiaľ aj pero. Niečo na papier naškrabal a potom mi ho podal so slovami: "Zavolaj nám."
 

3 people judged this article.

Comments

1 Kika Kika | Web | 19. august 2012 at 12:55 | React

ja som sa do tohto príbehu úplne zamilovala :) skvelé to je, perfektne píšeš, veľmi sa teším na ďalšiu :D je to úplne dokonalé a Hazzu riadne zotrela :D

2 Tyna Tyna | Web | 19. august 2012 at 13:04 | React

Kika ďakujem :-) ani nevieš ako ma to potešilo :D

3 Maruš Maruš | 19. august 2012 at 13:48 | React

Je to úžasne cica ;))) aj prvá aj druhá časť !! Fakt krása :))*** ....že ona bude s Harrym ? :D

4 Alexi Alexi | 9. october 2012 at 0:32 | React

Je pol jednej, cely dom spi a ja sa rano nepostavim z postele, ale tato poviedka mi za to stoji!:) Uplne skvelo pises!:)

5 Klaudia Klaudia | 25. december 2012 at 17:07 | React

dneska som začala čítat a mám taký pocit že dneska aj dočítam :) je to úžasne :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement